„To nedeláš dobre Jaromíre! Co jako? Že vracíš ty vypálené sirky do krabičky. Jednou se Ti to vymstí!:) Zacitovala som môjmu dospelému synovi, krátky dialóg z filmu Vesničko má stredisková, keď si nechcel dať na hlavu čiapku, pri mínus dvadsať stupňových mrazoch. Radu pochopil a prijal. Ak ten, komu sú dobré rady určené, ich tak nevníma, je mu zbytočné niečo dokazovať, má vlastnú predstavu. Okrem toho pravda a dobro má toľko podôb, že pomaly je ich škoda hľadať. Veď ja, čo robím?! To isté, teda obyčajne. Skoro každú radu jedným uchom dnu, druhým von. Sama viem, čo je pre mňa najlepšie:)
No veď hej, múdremu neraď. Občas môžu ísť dobré rady riadne na nervy, najmä keď ich niekto vnucuje. Cítim sa ako hlupaňa pri radách, čo by som, akoby som mala toto a tamto, pre dobro veci urobiť. Ale rovnaká hlupaňa sa cítim, keď ja niekomu nepoviem, že takto to treba, dokonca mám pocit, že ho klamem, keď nepoviem vlastnú pravdu a nechám ho "v nevedomosti":)
Zdá sa mi, že ja potrebujem robiť dobro, kvôli sebe. V skutočnosti je to moja sebeckosť, také čudné, ale je. Najlepšie je také dobro, keď ani nevieme, že sme nejaké vykonali. Neviem, či rýchlosť šírenia dobra je rovnaká, ako rýchlosť šírenia zla. Podľa mňa by mala byť rovnaká, aj keď sa zdá, že zlo sa šíri rýchlejšie. No hej, lebo robiť zle je niekedy prirodzenejšie, nie každý je taký sebecký ako ja. A ešte neviem, či prítomnosť dobra, znamená neprítomnosť zla .
Hela, dobre Ti radím, ďalej už nepíš, lebo sa zamoceš do pavučín slov. Dobre, ale ešte toto ma napadlo. Niekedy, keď vôbec nerozmýšľam, či je niečo dobré, alebo zlé, ale jednoducho s istotou viem, tak vtedy mi nikto neradí . Možno je dobro a s tým spojené dobré rady, určitý druh istoty.