Občas sa cítim trápne, že všetci okolo mňa ovládajú cudzie reči a ja, ja, škoda hovoriť. Pravdaže som tento handicap chcela už niekoľkokrát napraviť. Nikdy nie je neskoro, ani po šesťdesiatke, začať sa učiť cudziu reč. Niečo sa síce na mňa nalepilo za päť rokov, ale z neznámeho a bližšie nešpecifikovaného dôvodu, končím vždy pri XV lekcii. Zvláštne, som ako zakliata, skameniem a ďalej ani hnúť:)
Všimla som si, že pri komunikácii v cudzom jazyku, moje nútené mlčanie, ale pozorné načúvanie rozhovoru, so sústredeným výrazom v tvári, má pre mňa veľmi zaujímavý, ale neželateľný efekt. Vzbudzujem veľkú dôveru, aha, ako ma táto žena pozorne počúva, každé slovo, zaujalo ju to, a o to viac sa na mňa obracajú, vysvetľujú a čakajú, čo ja na to! A keď vypotím" „sorry?" prípadne „Interesting, bud I did not, understand", som v pasci. Nikomu nenapadne, že ja to neviem ani len preložiť, nieto pochopiť obsah, myšlienku. No čo už, tvárim sa záhadne ako Monalíza a nahlúplo sa usmievam. Zásadne neprikyvujem hlavou, lebo raz som takto súhlasila, s čím som, vôbec nesúhlasila:)
Okrem toho, nie je Angličtina ako Angličtina. Tá naša „učebnicová" sa používa v praxi veľmi málo. Ani v Anglicku každý nečíta Shakespeara a v Amerike asi ešte menej. Jeden môj kamarát, hrdý na svoje rečové znalosti, absolvent Oxfordu /áno, aj takého som si vymyslela/, tak ten sa vôbec nevedel dohovoriť v Nevjorku s taxikárom, lebo to bol Číňan, ten taxikár, no tak uznajte, čo sa mám zbytočne trápiť!
Za dobré znamenie považujem, že aj niektorí cudzinci už pekne lámu Slovenčinu. Minule sa ma pýtal mladý muž so silným anglickým zemiakovým prízvukom, so slovníkom na kolenách, kde má odbočiť na Čertovicu a ja som mu hrdo odpovedala anglicky so slovenským prízvukom. Obidvaja sme sa smiali a nádherne si rozumeli. Keby sme nestáli na križovatke, aj by sme si pokecali, teda v rámci mojich XV. lekcií:)
