Nemusí ich nikto vidieť, ale my ženy vieme, že nosíme na rukách neviditeľné rukavičky celý život. Pravdaže sa menia počas nášho života, aj keď sú neviditeľné. Vieme prečo, tak nám to nevadí. Diktuje nám to čas a naša služba. Meníme si ich preto, lebo jednoducho musíme.
V mladosti som „nosila" jemné a hladkavé. Dlho mi vydržali, aj teraz ich stále mám, ale sú skryté, ako čipkované prádlo, načo ich vystavovať. Na bežný život som si natiahla pevnejšie ochranné rukavičky, ani neviem pred čím, inštinktívne. Možno, aby som sa sama neporezala, keď čistím zeleninu do polievky, alebo aby sa mi do rúk nezadrela trieska ostrých slov, ktorá by sa nedala viac vytiahnuť a potom by ma z toho bolela duša celý život.
Máme ľahší život, ak pochopíme cenu svojich ženských rúk-avičiek:) Sú potrebné pre všetkých, ale aj pre nás. S dávkou vlastnej noblesy môžeme sa ne hrdo pozrieť a kochať až do staroby , pravdaže si to zaslúžia.
Aj teraz nosím rukavičky na rukách, sú utkane z pavučinových vrások letokruhov života. Mám zopár drobných jazvičiek, ale sú tam, z tých čias, keď som si nedala na seba pozor. Ešte som nevyskúšala boxerské rukavice, ale keby bolo treba, tak si ich navlečiem, lebo my ženy sa len tak ľahko nevzdávame:) Ale krajší a prirodzenejší je pohľad na ženskú ruku v kvetovanej rukavičke, tie máme všetky radi bez rozdielu veku:)