Nechajme to tak

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 10.10.2011 o 11:15 | Karma článku: 6,23 | Prečítané:  1043x

Výstižnejší názov pre svoj román z obdobia socializmu, autor,  Laco Remeň ani nemohol vymyslieť. Ak sa aj objaví v literatúre, alebo vo filme niečo z tohto obdobia, tak len v akejsi karikatúrnej podobe, jáj, ale boli všetci totálne hlúpi, so  šedivým zákalom očí a k tomu  ponížení bojkovia. Nebolo to len o  totalitnom režime, lebo režim sa zmenil, ale naše rozmýšľanie sa nejako extra nezmenilo ani doteraz, napriek tomu, že  už vyrástla nová generácia a očakávala by som od nej viac, ale nechajme to tak:)

Že niekto napíše román z tohto obdobia, je podľa mňa rovnako odvážne, ako keď disidenti písavali a tlačili  v kotolni,  tajne,  svoje noviny.   Aj obal  knižky  je  správne  provokujúci, celý červený so symbolom kosák a kladivo. Kto by  vydal takú knihu,  kto by to čítal?!:)

Generácia, ktorá žila v období socializmu, akoby sa teraz  za to hanbila, dokonca by sa niekto mohol aj báť to čítať, aha, veď tak nostalgicky žiali za socializmom, stará štruktúra jedna a mladých to nezaujíma. Neviem prečo, možno dedičný socialistický  hriech ich prenasleduje, či čo.  Trošku sebareflexie by nezaškodilo nikomu.

Stretnutie  sa s hlavným hrdinom Robom,  prežiť dva roky jeho života v socializme je veľmi zaujímavé.  To sa nikde nedozviete, čo núka autor. Realitu socializmu v dobre čitateľnom  príbehu.   Robo prežíva obdobie, keď sa prelína  chlapčenské  detstvo s mladou mužnosťou, s láskou a sexom, vzťahmi v rodine, prvé zamestnanie, nádeje a sklamania.   Život mladých šliape vždy na plné obrátky, nech je režim akýkoľvek. Každá doba má svoj  žargón, autor ho trefne využíva, miestami tvrdohlavo používa aj svoju špecifickú slovenčinu, podľa mňa  to pridáva na autentickosti prostredia a deja.

Každý kto sa narodí, je  ako rastlinka zasadená do nejakého prostredia,  spoločenskej klímy.  Niektorá  vyhynie, ale túžba po prežití je prirodzená a silná.  Dokonca aj v tme väzenia nájde spôsob na prežitie.   Každý sa zariadi ako najlepšie vie, podľa svojho vedomia a svedomia.  Nedobrovoľne dobrovoľne sme rešpektovali spoločnosť, v ktorej sme žili. Čo sa  máme s tým a tamtým zbytočne  trápiť, aj tak nič nezmeníme a veď si zvykneme a vlastne, veď sa to dá vydržať, hlavou múr neprebiješ, proti vetru sa nedá šťať, môžeš si akurát obsíkať gate, sebe si urobíš zle a nič  nevyriešiš, veď nejako bude.  Na našom rozmýšľaní, občianskom postoji, možnosti rozhodovať   sa, sa nič svetoborné nezmenilo doteraz. Jedna generácia sa už predsa vymenila, tak voľačo by sa malo zmeniť.

Ak by ste si chceli kúpiť román, radšej to nechajte  tak:), lebo vydavateľstvá sa oň netrhajú a určite by ju nevydali  ani za socializmu a podľa mňa to nesúvisí s kvalitou písaného slova. Autor ju sám vytlačil, zviazal /no, netvrdím, že  musel tajne/  a jednu mi daroval a ja som vám chcela o nej porozprávať. Text románu  je dostupný na internete, ale  nečíta sa tak pohodovo ako vytlačená kniha. Pre mňa je dotyk   s knihou, ako dotyk ruky.  A tá   úzka žltá  stužka slúžiaca ako  záložka do knihy, tak to bolo ako  pohladenie.

Román, Laca Remeňa,  považujem za literatúru  s  príťažlivým  obsahom,   zasadeným do prostredia socialistickej fabriky   v jednoduchom  zložitom  období. Aj keď, ktoré obdobie nie je zložité, a ktorý beh života je jednoduchý?! Ktovie, ako budú ďalšie generácie posudzovať naše správanie, žitie, rozhodnutia,   našu dobu.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?