Otvorila som okno, záclona sa z vlastnej vôle vytiahla von, spolu s vôňou sviatočného obeda. Strakatá mačka sedí na schodíkoch nášho domu a vykrúca fúzom. Prší, je hmla, okrem mačky niet na ulici nikoho. Ukážková jesenná dušičková nostalgia. Veď je to vlastne pekné, pomyslela som si. No hej, ale smutné. Je mi tak pekne smutno. Teraz.
Čo je časnosť, to mám predstavu. Dva krajné body a medzi tými je moja časnosť. Zložené dve slová čas a prítom-nosť. Časnosť. Večnosť je komplikovaná. Je to stále a nikdy. Je to nič a všetko. Vo večnosti nie je smútok, ale ani radosť, možno pokoj? Neviem, až tak sa večnosťou nezoberám, mám dosť iných praktických a užitočnejších starostí. Smútok patrí k životu. V časnosti zaplní prázdne miesto, po tých, ktorí odišli. Nezdržujte nasilu smútok, chce ísť preč, svoju úlohu splnil. Treba uvoľniť miesto pre radosť. Raz príde.
Odišli? A čo ja viem, či vlastne nezostali. Pre nich čas zastal. To predsa, ja sa rútim životom, vesmírom ďalej. Už som skoro taká stará ako môj otec, keď zomrel. A babička, čo sa dožila skoro sto rokov mi raz povedala, že je od svojho muža už o 40 rokov staršia a či ju spozná, keď za nim príde:) Ja to nevyriešim, nech je ako je, ale myšlienke, že sa raz stretnem so svojimi blízkymi chcem uveriť. Možno budeme spolu šumieť v korunách stromov, ktovie.
Vietor sa oprel o našu čerešňu a konáre súhlasne prikývli. Listy zo stromu sa spokojne vzniesli, zakrúžili a odleteli, tak ako moje dušičkové myšlienky.