Písanie a čítanie

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 12.1.2013 o 14:20 | Karma článku: 13,41 | Prečítané:  344x

Áno, áno určite bolo prvé čítanie a potom písanie. No hej, ale čo čítali, keď ešte nepísali? Takto si myslím. Najprv bolo hovorenie a počúvanie. A čo tie staré čarbanice v jaskyniach? Možno nevedeli hovoriť, tak vyryli do kameňa svoje myšlienky. Jasné. Prvá musí byť myšlienka a potom následne, urobíme s ňou čo vieme, naša vec:)

Čo som sa ja narozprávala synovi, keď bol malý a ako ma počúval!   Večer zaspával v detskej postieľke a ja som  mu hovorila také tie milé,  tiché slová / slniečko moje jasné,  hruštička sladká,  kvietok voňavý, moja  radosť/.Malé dieťa  ešte nevie hovoriť, preto dobre počúva a vníma. Dieťa neobabrete sladkými rečami, má  v sebe taký citlivý monitor  na faloš a pretvárku v hlase,  skoro ako malý havko:)

Keď je  niečo napísané,  ako by to mala väčšiu silu. Nie vždy, záleží kto píše a kto číta. Ja som vlastne bola nútená začať písať. Nik ma nenútil, život  ma prinútil:)  Uvediem príklad. Vrátim sa k synovi, aby to bolo, no také celistvé, alebo ako to mám napísať. Keď podrástol, akoby ohluchol. Zober si čiapku je  mínus desať. Nič. Počul si?! Tón môjho hlasu, priznávam, že sa trošku zmenil, ale  v postate stále  vyjadroval tú  istú starostlivosť a tiež bol prejavom lásky, len môj syn napriek tomu, že už vedel hovoriť a chodil do školy, akoby zle počul.  Počul len to, čo chcel.  Ani ma to neprekvapilo, lebo to má po mne:)

A keď bol ešte starší a povedala som: „ nezabudni vysypať smeti a poliať kvety", tak bol totálne hluchý. A vtedy som prišla na silu písaného slova. Na hocijaký zdrap papiera /tak to robia aj  veľkí spisovatelia, keď ich  kopne múza/, aby som nezabudla,   napísala som,  čo a ako a nechala na viditeľnom mieste. Malo to krátkodobý  účinok. Prečítal a urobil a večer čudne na mňa zazeral. Postupne, ale ani písané slovo nefungovalo. Nečítal.  Jedného dňa som napísala na lístok: „vylej kvety a posyp smeti". Lístok som dala doma do chladničky, lebo mi bolo jasné, že tam vedie prvá cesta zo školy. Zožala som svojou krátkou tvorbou u syna potlesk a tak som mu  vypisovala všelijaké somarinky,  až kým sa neoženil:)

Ak niekto veľa číta, ale naozaj veľa a rád, tak raz príde tá chvíľa, keď zatúži aj sám niečo napísať, aby aj jeho niekto čítal:) Úprimne vám hovorím aj to píšem,  čierne na bielom, že by som sa nemohla živiť písaním aj keby ma o to prosili:)) Stratila by sa mi radosť z písania, voľnosť a sloboda vyjadrovania.  Ostala by len ťažká práca a viac by som stratila ako získala.  Zaujať poslucháča, či čitateľa  každý deň niečím, to je hrozné a ešte k tomu  na určitý termín a čo  už vymyslieť, keď  už všetko bolo vymyslené?

Aj keď, na druhej strane pribúdajú noví poslucháči a čitatelia. Nepopísané, nepočmárané  čisté detské duše.  Pekne spinkaj, ty moja hruštička, slniečko moje, vnúčik môj:)

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?