Zrazu som pocítila v sebe obrovskú túžbu. Túžbu kúpiť si nové letné šaty. Už tá samotná túžba ma veľmi potešila, možno si dokonca ani nemusím kupovať nové. Veď tie, no tie, sú ešte celkom... , nie povedalo leto, hanbi sa, nie si taká biedna. Leto presne vycítilo čo potrebujem.
Nechcem vyzerať ako moľa múčna. Chcem, aby bolo moje leto vo mne vidieť, chcem byť spokojná so sebou, chcem rozkvitnúť a skrášliť leto, ako tisícky iných žien a dievčat, čo sa v lete vykuklia z riflí, ako motýle zo zámotkov. Krásne, farebné, priesvitné, omamné, voňavé, žiaduce. Skrátka, aj ja chcem prispieť, hm:), ku krásam leta, nemôžem ho predsa ignorovať, veď by sa urazilo, že si nechcem vziať z toho čo mi núka.
A tak som si ich kúpila. Kvietkované, ľahučké s rozviatou sukňou a kúpila som si aj pekné sandálky. Pristali k šatám farebne a mali, ak by vás to zaujímalo, vpredu aplikáciu z kvietkov. Celkom ako živé, aj včelu pomýlili, lebo si na ne sadla a spolu sme sa chvíľu prechádzali. Čo sa budem upejpať, poviem, čo si myslím. Pristali mi. Krok som mala vďaka nim ľahký, nič ma netlačilo, neťažilo, aj dušu som mala takú bezťiaže.
Ozaj, chcela som aj novú kabelku, ale nakoniec som medzi starými objavil kvalitnú starkú, čo mala rovnakú náladu ako šaty a ešte k tomu bola echtleder. Pamätala moje mladé časy a dokonca som zacítila z jej futierka aj závan známej vône, akú som vtedy používala. Staré, ale dobré, s potešením som si pomyslela .
Nebyť mojich nových šiat a sandálok, nevybrala by som sa v pekné nedeľné predpoludnie na prechádzku do mesta . Poprechádzala som sa, sadla si na terasu kaviarne do prúteného kresielka, popíjala kávu. Vôňa kávy sa miešala s vôňou kvitnúcich líp. Z otvoreného okna neďalekého domu mi zavoňal uhorkový šalát a vyprážaný rezeň. Z veže kostola zvonili nedeľné zvony na leto.