V nádeji je život

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 25.7.2014 o 12:07 | Karma článku: 10,38 | Prečítané:  705x

Kedy  to vlastne bolo? Áno, v januári. Vychádza to aj časovo.   Poriadne mrzlo, ale snehu bolo, len tak pocukrované.  Na dedinskom dvore, s nohami v teplých kapcoch, som podupkávala, štrikovaná čiapka stiahnutá na uši. Na rukách som mala  teplé rukavice bez prstov, aby som mohla lepšie nalievať pálenku do štamperlíkov. Nízko nad obzorom presvitalo zubaté, zimné slnko. Vlej ešte do jednej nohy, nech sa zabíjačka vydarí, povedal ujček Ado. Chlapi boli dôležití a vážni, najviac mäsiar.

 Toto ja nemusím vidieť.  Chcela som sa tomu „dejstvu“ vyhnúť, ale cestou do kuchyne som sa otočila a pohľady  sa nám stretli. Prasa bolo pekné a múdre. Zdalo sa mi, že povzbudzujúco na mňa žmurklo ryšavými mihalnicami.   Nepriečilo sa svojmu osudu. Pozerali sme sa chvíľu do očí a povedali si, tak beží život. Qiko chápal a ja tiež. Vošla som do kuchyne.   Veľký šporák, hrnce na masť, mlynčeky a kadečo a všeličo, čo treba na transformáciu Qika na dobroty a špeciality. Veniec cesnaku, cibuľa, majoránka. Kandlička na polievku, ťapše na pečenie  jaterničiek. Drevené varechy, dosky na krájanie, ligotavé ostré nože, ako nože. Ujčinej horeli líca od  vzrušenia i radosti. Každý vedel, čo má robiť. Iba ja som bola: podaj, dones, nezavadzaj, kde trčíš?! Nakoniec som aj dostala zodpovednú robotu.

Vieš čo, budeš pomaličky miešať  kúsky slaninky na škvarky a pritom môžeš načistiť cesnaku.  Vzduch v kuchyni bol hustý od vôní a výparov. Ťažký. Statočne som miešala, potískala hrnce na šporáku raz  na miernejší, raz  na silnejší plameň, prikladala do pece polienka dreva. Všetci chytili zdravú farbu, iba ja som bola zvláštne  biela. Vybehla som z kuchyne nadýchať sa čerstvého vzduchu.   Keď som sa vrátila, ujčiná sa na mňa  skúmavo zahľadela, potisla si okuliare na nose, zatiahla uzol na šatke, urobila taký zvláštny pohyb rukami po zástere, akoby si ju prihladila, alebo, aby bola načistom a povedala: „A nie si Ty v nádeji?!“ Nikdy predtým som nepočula taký pekný výraz pre tehotnú ženu, pre stav očakávania narodenia dieťaťa. Som. Som v nádeji, povedala som.

 Hybaj z kuchyne von! Choď sa prejsť na záhumnie, uvarím ti rumančekový čaj a pekne si ľahni si v prednej izbe do perín. Perina bola pásikavá a veľká ako bubon. Možno aj ja budem mať  v lete taký, zasmiala som sa od radosti z nádeje, zívla a zadriemala.  Perina krásne voňala slnkom a materinou dúškou. V lete nás prišli  obaja pozrieť a ujček Ado rukou ako lopata, sa  môjho  syna  jemne dotkol a povedal: „Bude z neho chlap“. A tak sa aj stalo.

*

Evka, moja nevesta,  miešala v kuchyni zeleninu na masle. A cibuľku si  nedala, nazrela som do panvičky, aj cesnaku si mohla, mudrovala som. Niečo mi nesedelo. Evka bola zvláštne biela. Potisla som si okuliare na nose, urobila ten zvláštny pohyb so zásterou, srdce sa mi rozbúchalo ako splašené vtáča a ticho som sa opýtala. „Evka a nie si Ty v nádeji?“ Som, šťastne sa usmiala.

    Nádej sa  tento týždeň premenila na skutočnosť, menom Miško, bude z neho chlap:)   Rozmýšľam, čo je silnejšia „karta“: viera, nádej, či láska? Nádej je prísľub, viera je istota nádeje  a láska  je  ako čistý  prameň života, tak mi to vychádza.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?