Mágia kina

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 9.12.2014 o 13:51 | Karma článku: 6,80 | Prečítané:  680x

Všetko je raz prvý raz.  A pretože nemôžeme dopredu vedieť čo a ako bude, lebo je to  nepoznané,  každý  nový zážitok   v nás  sa môže zapísať v dobrom,  zlom, či nijako.  Keď som bola  prvýkrát v kine,  tak to  veľmi na mňa zapôsobilo.Ocitla som sa v inom svete. Čo som ja vedela, že tam zhasnú svetlá, bude tma a plno   ľudí  bude sedieť na takých čudných stoličkách, čo sa držia za ruky.   Niektorí mali na kolenách deti a spolu sa pozerali na popoludňajšie filmové predstavenie . Štyri  roky som mala, možno aj menej, keď som bola prvýkrát v kine.

Tie stoličky ma fascinovali, lebo mali zvláštnu dieru, ktorá sa dala priklopiť sedadlom a až potom si sadnúť.  Trošku som sa bála, že tam spadnem, ale to mi nebránilo robiť klap-klap, hore-dole. Pss, ticho, nevyrušuj, nebúchaj. Neskoro. Z diery mi trčala iba hlava a nohy v bielych nedeľných pančucháčoch. Áno, doteraz som veľmi upodozrievavá voči tomuto typu stoličiek, môžu byť aj vytapacírované, dobre ja viem, čoho sú schopné.  

 Verte, či neverte, od tých čias vždy, keď som išla do kina, tak sa diali fantastické, zaujímavé veci. Áno aj filmy ma zaujímali a vždy ma prekvapovalo /doteraz/ , že herci sú  vo filme takí obrovskí.  Ale  prostredie a atmosféra v hľadisku, tam to naozaj žilo,  bolo oveľa zaujímavejšie a vzrušujúcejšie. Pokušiteľské, mierne hriešne, radostné a krásne.  Súdržné výbuchy smiechu, spolupatričnosť, náhle ticho, vzlyky, zasnenie, prekvapenie, smútok a radosť  pospájali divákov do jednej zmesi z  rovnakého cesta. Všetko skončilo titulkami KONIEC FILMU.  Občas sa mi zdalo, že keď sme vyšli z kina, tak akoby sa ľudia trochu pohanbievali, nevedno prečo. Nebolo nič mimoriadne, že do kina som išla s frajerom a po kine ma už nechcel chytiť za ruku, lebo v tej  chvíli očarenia z filmu sa smrteľne zamiloval do hlavnej hrdinky. Pch, to je len kino, somár, pomyslela som si. Čo nemáš vlastnú fantáziu?

  Ako dieťa  som rada chodila do kina s rodičmi. V každom kine bol bufet, alebo aspoň chodila pani v  pláštiku, a predávala nanuky. Tak sa mi to vyplatilo. Mala so aj nanuk aj film, dva pôžitky.  Občas som sa tvárila, že som tam sama a mama, tá sa držala s otcom za ruku a boli šťastní, ako deti.  Filmové predstavenie sa skladalo zo žurnálu, grotesky a hlavného filmu. Po žurnále  pani  uvádzačka s baterkou ešte pustila oneskorencov, ale potom už nie.

            Neskôr, keď mi mama dala  v nedeľu , dve Kčs do kina, tak som mala dilemu. Z a korunu môžem sedieť v prvom rade a za  druhú  si dám  v cukrárni biely snehový špic, alebo si kúpiť do štvrtého radu za 2 kačky. Obyčajne som sedela v prvom rade, hlava vykrútená, krk zalomený, biely špic zjedený. Spoločnosť v prvom rade bola mierne  „dekadetná“.  Naschvál kýchali, hurónsky sa smiali a kliali. Keď som začala sedávať v kine v poslednej rade, tak, to som si lístok nekupovala, lebo stál 3 Kčs a nádejný gavalier musel oferovať toľký peniaz, aby ma mohol držať za ruku. Ivan, ten mi vždy kúpil aj biely špic.

Zabudla som na Osvetovú besedu. Tam tiež premietali filmy.   Všetky ruské filmy sme videli, veru, iné nehrali. Každý si sadol, kde bolo voľno. Stoličky boli malebne pozbierané od kancelárskych, cez biele a svetlozelené kuchynské a aj jedno kreslo. Za stoličkami stál stojan s filmovými kotúčmi. Film sa často trhal a ja som pozorovala ako ho premietač lepil, jeden kotúč potom roztočil rukou, kým sa chytil. Obrázky ska - c -kali na plátne, zvuk smiešne zavíjal a štekal. To bolo kino!

     Na toto kino nikdy nezabudnem. V horúci bratislavský letný podvečer  sa celé korzo presunulo do kina. Zmestili sme sa všetci. Amfiteáter pod hradom bol plní mladých ľudí. Sedeli sme na drevených laviciach v polkruhu, na dekách, zopár frajerov sa predviedlo na zrúcaninách hradu. Pred širokouhlým plátnom hrala kapela. Tradicional, v pôvodnom zložení. Keď sme si s kamarátkami hľadali dobrý  flek na sedenie, aby sme aj  na muzikantov dobre videli, tak  zazneli fanfáry a ja si doteraz myslím, že to bolo kvôli nám, lebo sme vyžarovali  takú radostnú energiu, až sme svietili. Veru , mne sa v kine vždy stavajú neuveriteľné veci:) To je mágia kina.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?