Biele miesto na mape je nepreskúmané, nepoznané miesto, kde ešte nikdy nikto nebol. Môže tam byť čokoľvek. Hlbočiny aj výšky. Zdá sa mi, že aj ja mám v sebe biele miesta. Možno sú len zabudnuté a už som tam bola. Alebo sú také neznáme, že nemajú žiadnu farbu a neviem, že existujú. Tejto vete nerozumiem, ale je pre mňa je dôležitá. A možno ich ani nechcem nájsť, tie biele miesta. Načo. Sú skryté, ako dokonalá vražda, veď preto je dokonalá, lebo by nikoho ani nenapadlo, že sa stala, ale stala sa. Zase nerozumiem, čo som napísala, ale je to pravda:) Na to, aby sme veci videli ako sa skutočne majú, potrebujeme silu uniesť to, čo uvidíme.
Možno by tie biele miesta bolo lepšie vidieť, keby bola zemeguľa plocha. No a? Ja si najnovšie predstavujem svoj život ako obraz – plochu. Stojím na mieste a zároveň kráčam. Tam bolo krásne, vidím to. A čo sa to doma porobilo s našou kuchyňou, aká je maličká. Keď som mala 4 roky, bola velikánska. Panebože a tu, keby sme išli o pár sekúnd skôr, tak nás ten kamión zošrotuje. Vôbec sme netušili, aké sme mali šťastie! A toto vyzerá celkom inak ako si pamätám. Odstúpim trošku ďalej od obrazu môjho života a objavujem nové, nepoznané vlastné zákutia. Väčšinou pekné. Škaredé si pamätám. Keď je život ako obraz, ak sa naň aj niečo primaľuje, tak sa veľmi nemôže zmeniť, povedala by som.
Predstava života, ako plochy, ma zvláštnym spôsobom potešila. Lebo, keby bol život ako film, to prirovnanie sa často používa, najmä keď niekto umiera / potom ho umieranie, našťastie prejde/ zrazu mu prebehne popred oči „celý jeho film života“. Jedno nadväzuje na druhé. Ako náhle sa zmení len jedna križovatka, alebo dokonca aj farba rúžu na perách, tak je ten, ktorý život, celkom iný film! Veru. Ani prirovnanie ku knihe života ma nenadchýňa. Čo je už raz napísané, nezmeníš, nadväzujú na to ďalšie životy, udalosti. Ale, ako som hovorila, obraz, tá predstava, mi vyhovuje. Vidím ho naraz a v súvislostiach. Nemusím listovať, vracať sa v čase. Stojím na mieste a zároveň kráčam.
Vyriešim väčšinu životných situácii, keď nevyriešim, tiež je to riešenie. Ale nemôžem urobiť skúšku správnosti. Kde sa pozrieť, na poslednú stranu ? Ani tam nie sú zaručene správne výsledky. Učebnica života neexistuje. Bola by som spokojná, keby som sa mohla presvedčiť, že aspoň môj postup bol správny. Dobre je, keď sa spoľahnem na svoj inštinkt.
Na mojom obraze života som objavila, že som mala viac počúvať /nie poslúchať/ čo mi hovorila mama. Ale je pravda, že by to už nebol môj obraz, kafrala by mi do neho mama, aj keď rozumne. Viac ľutujem to, čo som neurobila, ako to, čo som urobila. A ešte toto ma napadlo, páči sa mi ako som dodržala časový harmonogram života. Pekné detstvo, rebelujúca puberta, búrlivá mladosť, jeden správny chlap, mama, stará mama. Aj tú starobu nejako prežijem. Mám pekný obraz v sebe, či o sebe? No veď, ešte je na ňom veľa roboty, nie je dokončený. Môj obraz nemá rám.