Starý tepich

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 12.3.2016 o 17:54 | Karma článku: 12,15 | Prečítané:  496x

Museli byť v tom starom koberci. Zrolované, skryté, udržiavané, opatrované rodinné udalosti a teraz, keď sme ho preniesli do nášho bytu, začali sa odvíjať spolu s kobercom, ako starý nemý film a ožili.

Roky krokov prežitých s kobercom.  Spomenula som si, ako som ho videla prvýkrát. Hneď mi bol blízky svojimi zemitými teplými farbami, zvláštnou  machovou mäkkosťou plyšu. Pri sviatočnom obede som si pod stolom vyzula papuče, bol ako jemná, mäkká tráva.  Stále na mňa vyžaruje ľudské teplo  na akumulované udalosťami rodiny-domova. Vnímam, nezabudnuteľnú stopu prvého kroku môjho syna, tanečné kroky pri rodinných oslavách, neviditeľnú stopu, kde stával vianočný stromček,  šuchtanie starých nôh i tiché kroky celej blízkej rodiny, na kare. Cudzí človek nemôže vidieť to, čo prežil koberec. Musím  ho zachovať, pomyslela som si.

     Koľko radosti sme urobili mame, keď sme každé Vianoce či Veľkú noc prešli 300 km, aby ho   jej syn a vnuk zvliekli z tretieho poschodia na  spoločný dvor, zavesili na pracháč a ako hrdo stála s bielym lavórom s octovou vodou, v ruke kefka a po očku  pozerala, či susedky vidia, aké má dobré deti.

   Pozri, akú mám fintu, aby strapce na koberci boli pekne rovnako rozprestreté. Ukáž, povedala som. Aha, pozri. Mama chytila do rúk roh koberca, zohla ho, potom nim prudko mykla, vystrela a paráda. Ani ja som nemala krajšie učesané vlasy.

    Aj som   chcela   povedať, že koberec je nádherný, ale slová mi ostali trčať v hrdle, ako zapadnutá kosť a nešli mi ani prehltnúť, ani vypľuť. Neviem, kde by sme ho dali, pomyslela som si.  Niečo som s tými slovami musela urobiť, nenechám sa nimi predsa zadusiť.  Ako  veľakrát v živote, svokra   zobrala na seba zodpovednosť rozhodnutia a povedala. Vyhoďte ho, ak sa nikomu nehodí.

            To nejde, nemôžeme ho vyhodiť.  Dobre, tak si ho vezmi, povedala nečakane ľahostajne, akoby jej bolo jedno čo sa stane s kobercom. Prekvapilo ma to. Ako mohla zabudnúť, aká bola na neho hrdá, no áno, človek môže byť hrdý na pekný koberec, aj na pekný porcelán v starodávnom sekretári, čo robil ešte starý Hantuch na objednávku, aj na vyšívané vreckovky s monogramom. Koľké roky  ho opatrovala. Čo sme sa napočúvali, vyzujte sa, čo sa namolestovala svokra, aby sa prezul do papúč. A tak nečudo, že koberec je aj po 50 rokoch, ako nový.

            Malý chlapček, môj vnuk, spôsobne sedel pri stole a jedol puding  a ja som čakala kedy  koberec pokrstí  pudingom. Dlho som nečakala.  Hela, hneváš sa, opýtal sa. Nie, povedala som. Ani koberec sa nehnevá? Nie. Je rád, cíti sa tu ako doma. Zrazu vstal, vyzul si papuče, šmihom si stiahol ponožky, šmaril  ich na koberec, pomrvil prstami na nohách a povedal,  je  mäkučký ako trávička.  Aké pekné dedičstvo, pomyslela som si. Musím mu ukázať ešte tú fintu so strapcami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?