Prváčik Vladko z druhej strany tiež. Hádam si neutieraš nos Hele do trička, zakričala kamarátka Jelka, stojaca vo dverách izby. V rukách držala tácku s pariacimi sa šálkami. Nie, my robíme ňuchy a ňufy, lebo niečo tu pekne vonia. Druhý raz si môžeš dať ešte viac vône, povedala päťročná žena Lenka.
Moje čuchy si tak privlastnili vôňu, že ju už vôbec necítim, pomyslela som si. Bez parfému si pripadám ako nedoobliekaná. Veru, ja si aj pred fotografovaním frknem parfém za ucho. A potom vyzerám na fotke, že mi niečo vonia, mám taký výraz. Ktovie či si vôňou nezakrývam tajný smútok. Niekto vyzerá na fotke, že mu niečo smrdí.
Darko, pekný vlčiak, darček z útulku, strčil hlavu pod deku. Aj on urobil ňuch a ňuf. Drgol ma ňufákom, neveriacky pozrel, ak myslíš, že toto je vôňa, tak prepáč, to je otras a odišiel do záhrady k svojej skrýši, aby si napravil čuch s voňavou starou, rozžutou koženou topánkou.
Niektoré smrady aj mne voňajú, ako Darkovi. Ja viem prečo, lebo vo vôňach / smrady sú vône, len smrdia/ sú skryté spomienky, zážitky. Doteraz mám rada vôňu malých železničných staníc. Takých, kde nestoja rýchliky. Jasné, že preto, lebo mi pripomínajú detstvo pamätajúce si parné vlaky so všetkými vôňami. Zmes z porozlievaného piva, nedefinovateľné ľudské pachy. Tieto malé staničky sa na nič nehrajú. Možno, že smrad je úprimnejší, nič nezakrýva, ktovie.
Vôňa školskej šatne, či starej brány nášho domu s náznakom zápachu zemného plynu a letného uhorkového šalátu rozpráva.
Pivničná zmes starej švábky, pomiešaná s vôňou variacej sa kyslej kapustovej polievky s údeným mäsom, reznutá vôňou maštale a mlieka, rozriedená ostrým liptovským vzduchom, je jedinečne namiešaná a keď ju zaňuchám , tak vidím starý hybský dom a dievčatko ako sedí na schodoch a krčí nosom. Vtedy mi smrdelo, teraz mi vonia. Funguje to aj naopak. Keď si spomeniem na prázdniny u starej mamy, tak znovu cítim tú vôňu.
Mám rada aj vôňu benzínu, topiaceho sa asfaltu, dokonca aj upotených ponožiek, lebo tie sa mi spájajú s návratmi môjho syna, z ciest zo sveta, domov. Áno, kamión má zvláštnu vôňu diaľok. Vôňa kníh, knižníc, starých zámkov a hradov je fascinujúca.
Ne-viem ako je to možné, ale 20 rokov opatrujem mamin sveter a keď som smutná, tak ho vyberiem, zaborím do neho tvár, zavriem oči, sveter ma objíme, rukami rukávov si utriem oči a stále cítim maminu vôňu. Mama mala rada fialky a konvalinky.
O úprimnosti vône lúk, kvetov, dažďa, zeme, hríbov, lesných jahôd a malín či malého dieťaťa vôbec nepochybujem a s nadšením robím nosom ňuch-ňuch. Kurier vietor, ich doručí celkom zadarmo, priamo pod nos, nič neplatíme. Mám rada aj vôňu rasce, aj praženej cibuľky. Mám rada vôňu vanilkového cukru, jabĺk.
*
Čože to robíte? Opýtala sa Jelka a ukladala na stôl voňavú kávu a čaj z nazbieraných zeliniek. Všetci sme urobili ňuchy a ňufy. Nádherné vône. Tie netreba s ničím kombinovať. Dobre, tak s koláčom a peknou chvíľou. Na to nemôže byť nikto alergický.