No, to sa ti povie „Nemáte sa čoho báť“. A okrem toho, kto už len túži stráviť časť leta v nemocnici. A keď prídem domov, tiež nebudem môcť hneď vyskakovať. Dočerta, mohla som si to inak naplánovať, nie je to akútne. No nič už, musím to nejako vydržať. Zišla by sa mi pekná nočná košeľa a ľahký župan, určite tam bude horúco a možno aj nejakí fešní doktori, nepolepšiteľne mi preblesklo hlavou.
Pohľad z nemocničného okna na zelenajúce sa pahorky Nízkych Tatier bol svieži, napriek dennej páľave. Tá známa panoráma, skoro ako z našej obývačky ma upokojovala. V noci ma zobudil dážď. Voňavý vzduch z lúk prišiel k mojej posteli a chlácholivo mi pohládzal tvár. Vietor najprv šeptavo šepkal a potom, neviem prečo, burácajúcim hlasom nakričal na mňa: „Teraz buď hrdinka, ty hrdinka, nemáš sa čoho báť“. Dobre, dobre.... zajtra ... nemo som prikývla, veď ja sa bojím len tak normálne.
Dobre ste sa držali, počula som príjemný ženský hlas a pocítila ľahký dotyk na ruke. Prekvapilo ma to. No toto! Veď ja som nič nerobila, nevidela, nepočula. Prespala som dôležitú hodinu svojho života v narkóze. Zrejme sa niekde vo mne zapol automaticky pilot na prežitie, nastavený na krízové situácie, všetko fungovalo ako malo aj bez môjho vedomia. Mala by som mať viac viery v seba, pomáha to. Lenže viera, tá sa nedá vliať do tela ako infúzia, pomyslela som si. Ťažko sa hľadá, ako ju rozoznám od falošnej .
Mám rada kontrolu nad svojim telom. Občas si síce moje telo robí so mnou čo chce, ale ak nestratím pri tom vedomie, uvedomujem si čo sa so mnou deje a môžem do toho zasahovať, dobre. No, ale skúste do niečoho zasahovať, keď máte narkózu. Nemôžete „kafrať“ doktorom do ich roboty a pozerať, či vám pekne obšili tie štyri malé dierky na bruchu, čo vyzerajú trošku ako gombíkové, na perine.
Alebo skúste kontrolovať pilota v lietadle. Nič nenarobíte. Musíte sa spoliehať na jeho profesionalitu, zručnosti, vedomosti. Raz , to som bola pri vedomí, ma museli držať, lebo sa mi zdalo, že pilot „čudne pilotuje“, a chcela som ho ísť skontrolovať, či vie, čo robí. Tiež to bolo v lete. Áno, leto je dobré obdobie na cestovanie, spoznávanie nových vecí, na oddych. Nie vždy to vyjde.
Nedá sa povedať, že by som cez tie štyri horúce júlové dni, preležané v nemocnici, neprešla žiadnu cestu. Prešla a poriadny kus. Hovorí sa, že cestovatelia na svojich cestách v skutočnosti hľadajú pravdu o sebe. Koľko vydržia, kde majú vlastné hranice a možnosti. Spoznávajú na koho sa môžu okrem seba spoľahnúť, komu môžu dôverovať. Niekto na to príde, keď lezie po skalách, niekto na šírom mori, či v hlbokých horách. Ja som odhrnula vlastnú oponu poznania, v horúce leto, v nemocnici a poležiačky.
