Okrem nás nik necestoval do Československa. My sme sa vracali domov, to bolo pre nás dôležité. Napriek tomu, že správy, ktoré sme počúvali z malého tranzistorového rádia zneli hrozivo, alebo možno práve preto. Hovorili o mŕtvych a zranených.
Mama s otcom Magdu ticho objali. Asi to bol hlavný dôvod, prečo nešla Magda do vysnívaného Paríža. Čo si mi priniesla, opýtala sa mladšia sestra. Magda potiahla nosom a povedala, jasné, že som Ti niečo priniesla.
Bolo to také neuveriteľné, že sa vôbec nebála. Ulice boli prepchaté tankami. Na neďaleké kasárne na Vajnorskej mierili tanky. Ľudia sa motali po uliciach. Smerovky a názvy ulíc boli poprehadzované. Běž domú Ivane, čeká te Natáša.... , spieval Karel Kryl. Vojaci v tankoch boli veľmi mladí. Vyzerali vyplašene a dezorientovane. Magde ich bolo ľúto. Mali sa radšej niekde doma objímať s Natašami.
Lenže tie zelené tanky sa ako chrobáky rozliezli všade po Bratislave. Otáčali sa okolo svojej vlastnej osi, mierili svojimi nebezpečnými kovovými ukazovákmi a hrozili na všetko čo vyčnievalo a dráždilo ich. Nechoď do centra mesta, povedala Magde mama, je to nebezpečné.
To by nebola Magda, aby poslúchla. Pri stene Hlavnej pošty na Stalinovom námestí, horeli sviečky za mladé dievča. Na zemi ležala opadaná rozstrieľaná omietka . Magda prešla cez Štúrovú ulicu, prešla okolo obľúbenej kaviarničky Tulipán. Ďalšie horiace sviečky na rohu ulice, za zabitých. Povädnuté augustové gladioly. Hrubým štetcom bielou farbou napísané tri mená. Magde to pripadalo, ako poprava nevinných. To nemôže byť pravda. Bola.
Magda sa o politiku príliš nezaujímala. Ale jar 1968 nebola obyčajná jar. Všetko bolo oveľa nádejnejšie. Bola to len ilúzia, že sa niečo zmení, pomyslela si Magda. Mnohým veciam nerozumela, jej čistá a naivná duša nechcela prijať augustovu skutočnosť. To musí byť omyl, to nie je možné, len tak strieľať do ľudí, to sa vysvetlí. Pre Magdu sa to nikdy poriadne nevysvetlilo.
Rok 1968 poznačil všetkých, nielen jednu generáciu. Doteraz sme tým poznačení, len mnohí o tom ani nevedia.