Kočíkovanie

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 8.8.2011 o 11:44 | Karma článku: 13,70 | Prečítané:  1970x

Jemne popŕchalo, ale  bolo  príjemne a aj ľudia, ktorých sme stretali na prechádzke,  neviem čo sa s nimi porobilo , ale tak pekne sa na mňa usmievali, až mi to bolo podozrivé. Čo je, čo sa tak na nás pozerajú, pýtam sa muža. Žiariš ako malá elektráreň, produkuješ  silný prúd radosti, od hrdosti si vyrástla do neba, každý vidí, že si čerstvá stará mama, ktorá prvýkrát kočíkuje.  Si niečo medzi kvočkou  a pávicou:)

Kočíkovanie je, keď  vám mladí rodičia zveria svoje napapkané,  odgrcnuté, znovu umyté a prezlečené  dieťa,  zabalený uzlíček splnených  snov a nádejí, položia do kočíka a idete spolu na prechádzku .

Malý človiečik si nečakane  zopakoval ešte jednu rundu, papať.....  grcnúť ... a ja som zatiaľ postávala na chodbe a rozmýšľala, či to budem vedieť, či som nezabudla a preboha, čo keď ho „vysypem"z kočíka. Tie kočíky sú  dnes akési maličké, a to sa teraz novorodenec ani len do perinky nedáva, len tak  sa položí.

Je to fajn pocit, kočíkovať vnúča. Neuveriteľná zmes pocitov. Návrat do vlastného kočíkového detstva, lebo ja tvrdím, že si pamätám, ako ma  moja mama natriasala  v športovom kočíku, išli mi  prvé zuby a strašne som revala. Mám aj dôkaz! Nikto mi nepovedal aký mal kočík farbu a ja som to mame v dospelosti povedala, div nespadla z nôh:) Bol béžový s bordovou ozdobou! Spomínam si, ako som neskôr kočíkovala bábiky, susedovie  malé bábätká a jeden z dôvodov prečo som chcela mladšiu sestru bol, aby som ju mohla kočíkovať. Skrátka, kočíkovanie  mám v krvi.

Možno je to čarodejný kočík, tento s vnukom, lebo sa mi zdá, že sa s ním môžem pohybovať nielen v priestore, ale  aj v čase. Dozadu aj dopredu.  Omladla som o  tridsať rokov.   Vidím samu seba  ako  hrdo a šťastne tlačím kočík so svojim  synom, pozorujem, ako sa naťahuje rukou  za červenými  jarabinami, ako sa smeje bezzubým úsmevom, počujem jeho gin-gin /nie džin-džin, skrátka vydával také zvuky :)/. Znovu sa červenejú jarabiny a ja  celá šťastná opäť kočíkujem , nezabudla som  to. Dokonca  aj koleno ma prestalo bolieť. Kočík  a vnuk sú mi oporou. Skutočnou aj pomyselnou.

V kočíku sa všetci vezieme, celá rodina, dokonca niekoľko generácií,  pomyslela som si. Je celkom ako ja, keď reve.  Má rovnaký nos ako syn,  ústa ako jeho mamina a farbu očí má ako  starý oco. V kočíku  spí minulosť, prítomnosť, ale najmä budúcnosť. A tento zvuk, ten mi je tiež známy, no toto, fíha, ideme za mamou:)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Exminister Janušek, ktorého súdia za nástenku, dohliada v Žiline na transparentnosť

Hlavní aktéri nástenkového tendra dnes žijú bežným životom. Napriek obžalobe a hrozbe dlhoročného trestu má byť jeden z nich prvkom verejnej kontroly.

KOMENTÁRE

Pozrite, čo sa stalo na Slovensku, hromží Trump pred kamerami

Preceňovanie utečeneckej témy odpútava pozornosť od úplatkov.

TECH

NASA oznámila obrovský objav, prečo sú vedci takí nadšení

Veď je to „len“ ďalšia hviezdna sústava.


Už ste čítali?