Zložitosť jednoduchého života

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 20.3.2017 o 12:45 | Karma článku: 10,80 | Prečítané:  6658x

    Snaha o jednoduchý spôsob života dnes, aj keď ju chápem, lebo keď už človek získal  všetko čo chcel /zatiaľ/, tak  zrazu chce navyše aj to, čo  tým stratil, je zložitá. Jednoduchosť sa zložito vysvetľuje.  

 Niekedy to bolo jednoduché. Moja stará mať mali v kuchyni  veľkú pec s červených tehál,  zaberala možno  štvrť kuchyne. Zadok  pece bol prestrčený cez stenu do prednej izby a vyhrieval ju.

 Na peci stál čajník, alebo spal kocúr, alebo aj dieťa. Rascu stará mama nekupovala, keď sa išla prejsť v nedeľu poza humná, natrhala ju, uviazala a zavesila dolu hlavou usušiť nad  prípecok. Voňavé zeliny používala  ako koreniny, alebo aj na liečenie.  Často tam stál  červený  vandlík  zakrytý utierkou,  v ktorej kyslo cesto na  buchty.  Stará mať už išli s dobou. Bola to veľká rebélia hraničiaca s povesťou nanič gazdinej,  na tie časy,  ak  sa chlieb kúpil v konzume. Moja mama  už chlieb nepiekla, ale  ešte vaľkala domáce rezance. Ja  mimoriadne navaľkám, ale len  preto, lebo som slabá nátura a podľahnem tlaku rodiny, potrpiacej si na tradície.  Keď starej mame  zaviedli, niekedy v roku 1953 elektrinu,  tak  sa nadšene  rozžiarila, podobne ako moja mama pri kúpe prvého televízora a ja pri zapojení   internetu.

V izbe na skriniach vydychovali  jablká  celú zimu, až do jari vôňu leta, vlhkosť dažďa. Takú vôňu nekúpite nikde. V  zadnej izbe bola síce piecka, ale málo sa v nej kúrilo, kvôli tým jablkám a aj kvôli tomu, že tvrdila, že v chladnej izbe sa zdravšie spí.  Periny boli teplé, široké a biele ako  roztiahnuté  krídla husí na dvore. Snívali sa mi v nich len samé pekné sny, o alergii sme vôbec nevedeli. 

   Na peci v kuchyni bol veľký kotlík, v ktorom sa stále  hriala teplá voda. Nad pecou visela  drevená tyč, keď sme prišli v zime dnu, tak sme si tam sušili háby ako na radiátore.     Stará mať potískala veľké hrnce  podľa toho akú potrebovala teplotu na varenie, alebo len na udržiavanie teplého jedla. Pred pecou boli v drevenej debničke na podkurovanie suché šišky zo stromov, pozbierali  sme ich v lete, keď sme boli na hubách, alebo jahodách. Bolo tam aj zopár polienok dreva, ale aj v zime, ak potrebovala viac dreva, vyšla z pitvora, urobila pár krokov  tam a sem, podupkala nohami, aby si nezamazala kuchyňu roztopeným snehom, sadla si na stolček a prikladala do pece. Občas si aj zdriemla.   Dvierka na peci mali dva otvory, čo vyzerali ako  žiariace oči a peknú visiacu  rúčku, volala som ju cingrlátko. Leštila ju popolom.

Aj my máme okrem radiátorov kachľovú pec, ale keď idem po drevo, tak musím prejsť 20328 schodov a 49 krát sa prezúvať, čo vôbec nie je jednoduché, ale čo už, keď mám tie kódy či nejaké  iné oné v sebe:) Ozaj drevo sa hotovalo v hore, nekupovalo sa. Spomenula som si  aký mávali  maličký vianočný stromček, len taký nad stolom. Strýko Ondrej nikdy nevyťal v hore  najkrajší a najväčší, hoci mohol, lebo to bol jeho les, aha,  tak preto!

V zime, keď sa deti okúpali v korýtku, tak sa tam cez noc namočila bielizeň a na druhý deň sa pralo. Bielizeň sa sušila von aj v zime a niekedy zmrzla na kosť, vyzeralo to strašidelne a v mojom strachu  ma statočne utvrdzovala  sesternica Oľga, nevídanými historkami.   Bavlna, ľan, plátno. Ale aj koža a kožušina.  Aj po praní bola  špinavá voda stále biošpinavá. V lete sme sa kúpali v potoku, aj sa tam plákala bielizeň. Museli sme meniť čas kúpania, lebo plavky sme nemali a naši rovesníci nás spoza kriakov špehovali.

Nespomínam si, že by mali kôš na smeti. Všetko sa prirodzene zužitkovalo,  nemali žiaden odpad. Plasty neexistovali, papier od múky a cukru poslúžil na zabalenie, potom na podkurovanie, zvyšky jedla schosňovali kury, prípadne Qiko /prasiatko/ a potom dookola. Škrupiny z vajíčok kurám, hnoj na pole, úrodu pozbierať, zúžitkovať. Spomenula som si ako mi raz mama tiež zabalila desiatu do takého sáčka, nevšimla si, že tam bola predtým soľ a ako som potom pľula.

Hrdo sa hlásim  k tomu odkazu , lebo z prvej plechovky od coca-coly, čo som mala, niekedy v 60. rokoch minulého storočia, som urobila exkluzívny stojan na ceruzky a perá!  Taká to bola vzácnosť, nie ako teraz, je s nimi len oštara. Môj sused síce zúžitkoval zopár plastových fliaš a vyrobil z nich strašiaka do maku. Keď fúka vietor, tak sa fľaše pohybujú a  vydávajú naozaj strašidelný kvílivý zvuk.

            Áno, viem, do žltého kontajnera  ich dávam, odpovedala som  urazene 5 ročnému vnukovi , keď sa ma pýtal, či separujem odpad! Pochválil ma.

Moja stará mama nevedela, že niečo separuje. Správala sa ekologicky, ekonomicky aj keď netušila čo to je. Jej logistika bola veľmi logická a nenáročná na čas a peniaze aj na pohonné hmoty, ak nerátam vlastnú energiu. Mala v sebe zakódovaný jednoduchý princíp  prežitia človeka, ako súčasť prírody.  Mala v sebe biologické hodiny dňa, striedanie ročných období, zrodu života i smrti. Kolobeh. Ktovie či sme tieto vlastnosti prílišným rozmýšľaním a technikou nestratili.  Myslím, že to  máme v sebe, len sme na to zabudli .

   Najjednoduchšie je využívať ten spôsob života, ktorý nám prítomnosť poskytuje, lebo aj ten raz bude starý,  ale nič nám nebráni riadiť sa jednoduchými pravidlami, overenými našimi predkami  vtedy, teraz, aj potom, amen:) Zbytočne neplytvať, starať sa o veci, šetriť tam, kde to má zmysel, vidieť súvislosti.  A možno používať zdravý rozum. Včera som bola v „Obuve“ a kúpila som si jednoduché topánky. Kožené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Astronautka z NASA: Pocit úžasu s vami ostane aj na Zemi

Ako vyzerá tréning a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

KOMENTÁRE

Trump je v Poľsku populárnejší než pápež

Prezident potešil Poliakov poukazujúc na úlohu Poľska pri budovaní Západu.


Už ste čítali?