Keď žmúrime do tmy

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 29.5.2017 o 15:49 | (upravené 30.5.2017 o 12:03) Karma článku: 10,44 | Prečítané:  338x

 Poéziu nečítam každý deň, rovnako ako sa nemodlím každý deň, ale keď, tak vtedy ju životne  potrebujem, ako svetlo v tme. Najprv  musíme  zablúdiť, alebo sa  dokonca stratiť,  lebo načo by sme sa ináč hľadali.

Spomenula som si, ako som  bola v detstve, na konci školského roku na výlete,  v jaskyni.   Pre mňa  neznáme, vzrušujúce a tajomné dobrodružstvo.   Sprievodca  kráčal vpredu, v strede učiteľka a posledný šiel jaskyniar. Keď sme prešli určitý úsek,  pozhasínal za nami   svetlo.  Vpredu  tma, aj vzadu  tma.

   Schádzali sme po schodíkoch dole, potom  po rovine, chvíľu dohora, možno  desať minút, ale mne sa zdalo, že to nemá konca kraja. Čas strávený v tme sa akosi ináč meria.Uprostred jaskyne sprievodca zastal. Učiteľka nám  povedala. Deti, videli ste už tmu tmúcu?! Áno, ja som  už videl. Nie, tma sa predsa nedá vidieť, lebo tam je tma. Teraz zhasnem svetlo.  Stojte na mieste, môžte sa chytiť za ruky. Nemáte sa čoho báť. Dobre by bolo, keby ste boli tak ticho, ako viete. Ak by ste videli iba tmu tmúcu, tak skúste vidieť ušami,  započúvajte sa nosom, pomaly dýchajte.

     Ja som sa nebála, bola som len zvedavá.  Tma bola  ako hustá  čierna hmota, zalezená  všade.  Ticho bolo tiež čierne. Spolužiačka Milka sa dotkla mojej ruky.  Teraz sa nemôžem báť, musím držať Milku za ruku, pomyslela som si.   Nič som nevidela, ale po čase sa mi zdala tma akási redšia, ako keď sa pridá  mlieko do  čiernej kávy.  Veľmi zreteľne  som počula kvapkať vodu a zdalo sa mi, akoby som počula aj   ozvenu kvapkajúcich kvapiek.  Kvapiek pribúdalo raz zblízka, raz z diaľky a bolo to krásne ako hudba.  Aj Ty počuješ hudbu, ticho sa opýtala Milka.  Stisla som jej malú dlaň, áno počujem. Odkiaľsi  prúdil  vzduch a  ja som sa pozerala, či sa tá tma  náhodou nepohybuje ako opona.  Nadýchla som sa . Vzduch bol   trošku ako v pivnici, trošku ako po daždi. Otvorila som ústa  a trošku z neho zjedla. Chutil  bielo ako čistý sneh.  Možno v tej tme, som zistila, že mám svoje vlastné svetlo. Bol to neskutočne pekný zážitok. Taký istý pocit som mala pri čítaní   poézie Jany Melcerovej .  Jej debut "Žmúrim do tmy" vyšiel nedávno v Spolku  slovenských spisovateľov.

 Podľa  mňa  je o tomto. O videní v tme, aj keď sa nám zdá, že nevidíme žiadnu cestu, ale ona tam je. Možno  vám  by sa taká nevidela, ale mne, čo som  už žmúrila do tmy, sa taká videla. Je o  starých cestách, kde nám bolo krásne, o hľadaní nových .  Stratení sa, nájdení sa. A možno aj nie, lebo poézia je taká, ako ju čitateľ pochopí a niekedy vo výnimočných prípadoch  sa myšlienky autora a čitateľa vzácne stretnú, a to sa stalo aj mne.  Pri čítaní sa mi  občas  zdalo, že  ma Jana  posmeľuje v tme a drží  ma za ruku,  tak ako  som ja držala za ruku Milku, vtedy  v jaskyni.

  

    Bola som rada, keď sme vyšli z chladu a tmy jaskyne do jasného slnečného dňa.  Prekvapilo ma, že som  musela znovu  veľmi žmúriť, aby som vôbec niečo videla. A tak som prišla na to, že aj v tme sa dá vidieť, len si musíme  svietiť vlastným svetlom. Keď je všade naokolo plno svetla, tak ho nevnímame a nepoužívame ho. Ak sme v tme, to naše  svetielko sa zapne automaticky u každého. Svietiť v tme nám môže aj poézia. Poézia je pre mňa zvláštny druh istoty.

           

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Branci pýtajú peniaze na domobranu. Končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

KOMENTÁRE

Zmizne dôkaz o krytí Bašternáka?

Inšpekcia koná, akoby kryla ľudí, ktorí vlani zmarili raziu u developera.


Už ste čítali?