Spomenula som si, ako som bola v detstve, na konci školského roku na výlete, v jaskyni. Pre mňa neznáme, vzrušujúce a tajomné dobrodružstvo. Sprievodca kráčal vpredu, v strede učiteľka a posledný šiel jaskyniar. Keď sme prešli určitý úsek, pozhasínal za nami svetlo. Vpredu tma, aj vzadu tma.
Schádzali sme po schodíkoch dole, potom po rovine, chvíľu dohora, možno desať minút, ale mne sa zdalo, že to nemá konca kraja. Čas strávený v tme sa akosi ináč meria.Uprostred jaskyne sprievodca zastal. Učiteľka nám povedala. Deti, videli ste už tmu tmúcu?! Áno, ja som už videl. Nie, tma sa predsa nedá vidieť, lebo tam je tma. Teraz zhasnem svetlo. Stojte na mieste, môžte sa chytiť za ruky. Nemáte sa čoho báť. Dobre by bolo, keby ste boli tak ticho, ako viete. Ak by ste videli iba tmu tmúcu, tak skúste vidieť ušami, započúvajte sa nosom, pomaly dýchajte.
Ja som sa nebála, bola som len zvedavá. Tma bola ako hustá čierna hmota, zalezená všade. Ticho bolo tiež čierne. Spolužiačka Milka sa dotkla mojej ruky. Teraz sa nemôžem báť, musím držať Milku za ruku, pomyslela som si. Nič som nevidela, ale po čase sa mi zdala tma akási redšia, ako keď sa pridá mlieko do čiernej kávy. Veľmi zreteľne som počula kvapkať vodu a zdalo sa mi, akoby som počula aj ozvenu kvapkajúcich kvapiek. Kvapiek pribúdalo raz zblízka, raz z diaľky a bolo to krásne ako hudba. Aj Ty počuješ hudbu, ticho sa opýtala Milka. Stisla som jej malú dlaň, áno počujem. Odkiaľsi prúdil vzduch a ja som sa pozerala, či sa tá tma náhodou nepohybuje ako opona. Nadýchla som sa . Vzduch bol trošku ako v pivnici, trošku ako po daždi. Otvorila som ústa a trošku z neho zjedla. Chutil bielo ako čistý sneh. Možno v tej tme, som zistila, že mám svoje vlastné svetlo. Bol to neskutočne pekný zážitok. Taký istý pocit som mala pri čítaní poézie Jany Melcerovej . Jej debut "Žmúrim do tmy" vyšiel nedávno v Spolku slovenských spisovateľov.
Podľa mňa je o tomto. O videní v tme, aj keď sa nám zdá, že nevidíme žiadnu cestu, ale ona tam je. Možno vám by sa taká nevidela, ale mne, čo som už žmúrila do tmy, sa taká videla. Je o starých cestách, kde nám bolo krásne, o hľadaní nových . Stratení sa, nájdení sa. A možno aj nie, lebo poézia je taká, ako ju čitateľ pochopí a niekedy vo výnimočných prípadoch sa myšlienky autora a čitateľa vzácne stretnú, a to sa stalo aj mne. Pri čítaní sa mi občas zdalo, že ma Jana posmeľuje v tme a drží ma za ruku, tak ako som ja držala za ruku Milku, vtedy v jaskyni.
Bola som rada, keď sme vyšli z chladu a tmy jaskyne do jasného slnečného dňa. Prekvapilo ma, že som musela znovu veľmi žmúriť, aby som vôbec niečo videla. A tak som prišla na to, že aj v tme sa dá vidieť, len si musíme svietiť vlastným svetlom. Keď je všade naokolo plno svetla, tak ho nevnímame a nepoužívame ho. Ak sme v tme, to naše svetielko sa zapne automaticky u každého. Svietiť v tme nám môže aj poézia. Poézia je pre mňa zvláštny druh istoty.
