Napriek tomu, že som riskovala zlomený zub, povedala som, že by som si dala rezance. Zajtra prídem, ahoj.
Možno bola mama približne v takom veku ako teraz ja, pár rokov po sedemdesiatke. Nekašlala sa veľmi s varením, bola rýchla, zameraná na cieľ, úsporná v čase, používala neuveriteľné skratky v príprave, ale varila dobre a každý deň.
Keď som prišla, stála pri okne a prežúvala orechy. Jednou rukou ich vyberala z vrecka zástery, v druhej držala malé kladivo a na kamennej podobločnici ich tĺkla . Škrupiny z orechov lietali na všetky strany. Zobrala som tĺčik na mäso a tĺkli sme ich spolu, smiali sa a bolo nám jednoducho dobre. Polej si maslom, daj si cukru. No?? Hmm, výborné, povedala som. Občas sme vypľuli škrupiny a mama povedala, nezlom si zub, daj si pozor.
Na rozlúčku som ju objala. Bola ľahučká a krehká ako teraz tie orechy, lebo orechy, čo mi zabalila, som nikdy nezjedla. Každé Vianoce ich priložím k jabĺčkam na misu, lebo dnu v škrupine ako z papiera sú zabalené cenné darčeky- spomienky .
*
Starká, pozri aké pekné orechy som včera nazbieral na prechádzke, vezmi si. Vyťahoval ich po jednom z vreciek a kládol mi ich do dlaní. Šťastne sa usmieval, nadšene rozprával, že si ich budeme na dvore tĺcť kameň o kameň a ako si musíme dávať pozor, aby sme nezjedli škrupinu, lebo by nám ju museli vyoperovať na krvačnej chirurgii a že by si dal rezance s orechmi.
Pozeral sa na mňa detskými očami, až sa všetko okolo nás rozžiarilo. Alebo ich chceš pridať k tým vzácnym orechom, čo mávaš na Vianoce na stole? Tomáš sa prajne usmieval maminými očami, ceril sa, rovnaká medzierka medzi zubami. Orechy sme potĺkli, mali zdravé jadro, rezance pojedli, škrupinky vypľuli. Možno sú to nekonečné orechy, tak ako život, ktovie. Alebo to je tak, že láska blízkych, porozumenie, radosť zo života, ba aj spomienky môžu byť ukryté hocikde, aj v orechových rezancoch:)
