Dva lístky do sveta

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 10.12.2018 o 14:14 | Karma článku: 1,98 | Prečítané:  589x

Aký lístok? Hlasnejšie prosím, a máte občiansky preukaz, usmieval sa na mňa šofér autobusu. Mal beťársky šedivý fúzik, vyblednuté modré oči a tesnú vestu obopínajucu brucho.

Autobus bol poloplný. V piatok necestuje veľa ľudí z východu na západ. Cestujúci bývajú rôzni aj šoféri autobusov sú rôzni. Takí aj onakí. Ja mám v živote, fakt, šťastie. V „mojom“ autobuse bolo príjemne. Zopár mladých ľudí bolo napojených na životne dôležité prístroje, aby mohli existovať. Žili v svojom svete, ale žili, lebo občas vydávali rôzne zvuky veselosti, nadšenia, či dokonca nečakaného spevu. Jeden zamilovaný pár sa neustále bozkával, muž v zelenom lesníckom obleku spal, smutná dievčina v obrovských okuliaroch, čo vyzerala ako po chrípke,v kuse jedla pomaranče, pekne rozváňali. Za mnou sedelo ešte zopár ľudí, ale na tých som nevidela.

Šofér „šedivý fúzik“ vyzeral ako Clark Gable v zrelých rokoch, reznutý Belmondom. Skrátka chlap . Vyzeral, že si vie poradiť s horskými cestami, diaľnicami aj s neokrôchanými mládencami s reťazami na gatiach. Správal sa ako príjemný šéf, ktorý má cestujúcich a aj autobus na starosti a má nás doviezť v bezpečí, kde potrebujeme. Mal prirodzenú autoritu a rešpekt profesionála. Zdalo sa mi to, alebo to bolo naozaj, ale vyzeral, že ho jeho práca teší.

Ja som stará škola. Keď niekde cestujem, beriem si jedivo. Blížil sa obed, tak som si vybrala z tašky. Odhrýzala som, omrvinky trúsila, hľadela na krajinu. Zjedla som aj jablko. Ale hej, omrvinky a papieriky som strčila späť do sáčku. V taške som našla zabudnutý mentolový cukrík.

Sedela som sa pri okne, cmúľala cukrík, pozorovala krajinu. Sedadlá v diaľkovom autobuse sú vyššie ako v aute, pomyslela som si. Pekný výhľad. Krásna slnečná jeseň. Minuli sme Liptovskú Maru. Zopár člnov s rybármi sa hojdalo na pokojnej hladine. Iba pri brehoch sa voda čerila a zdiaľky vyzerala ako jemná čipka. Obloha vymaľovaná na modro. Stromy vyzlečené z listov bežali pozdĺž cesty, do zimy. V diaľke sa z ľahkej hmly vynárali pocukrované kopce a hory.

Prúd vzduchu prilepil na sklo okna s hlasným „mľask“ list. Aha, jesenná pošta. Trošku ma myklo. Ktovie či sa mi vtedy v hlave niečo nezaplo. A možno som driemala. Možno ten žltý lístok na okne bola vstupenka do kina čas.

Spomenula som si, ako som raz,veľmi dávno, išla do kina.Film bol mládeži neprístupný.  Pravdaže som bola odvtedy v kine, ale vtedy som sa pohybovala niekde na hranici dospelosti. Uvádzačka sa ma dôležito opýtala:„A máte občiansky preukaz, slečinka? Vyzerala vážne, ale oči sa jej smiali. Ak máš lístok bež a mávla rukou“. Bola som nadšená vstupenkou do sveta dospelosti.

Vodič autobusu bol tiež taký smejko očami. Niekomu by sa mohol zdať jeho humor nepatričný, ale mne nie. Tak, aký lístok si prajete? Prosím si jeden nad sedemdesiat, zamrmlala som, akoby som sa hanbila za vstupenku do sveta staroby. Prižmúril oči, rukou si prihladil „šedivý fúzik“ a opýtal sa: „A občiansky preukaz máte“? Zasmiala som sa a povedala, že osemnásť som už mala dávno. Priložil občiansky k tomu cvikskenu, dal mi lístok, smial sa a povedal:“ Mladá pani, kdeže by ste vy nabrali sedemdesiat kíl“:)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Srdce namiesto rolexiek. Nemci oceňujú gesto Slováka Dudu

V Bundeslige dal už deväť gólov.


Už ste čítali?