Čučoriedky

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 5.8.2019 o 17:25 | Karma článku: 3,23 | Prečítané:  1067x

V podvečer som sa zhovárala so susedou na našej ulici. Stará škodovka zastala pri chodníku, otvorili sa dvere, blysli čierne oči, ozval sa chrapľavý mužský hlas:„Nekúpite čučoriedky, pani?“

Z auta vystúpila žena, asi v mojom veku, s prešediveným uzlom hustých tmavých vlasov a štrbavo sa usmiala.

Chlap otvoril kufor auta, spýtavo sa na mňa pozrel a starká povedala. Dnes sme ich zbierali, sú pekné, zrelé, aj sme ich očistili. Kúpte si. A po čom predávate? Ak s niekym naviažem slovný kontakt, pozrieme si do očí, tak sa cítim zvláštnym spôsobom zaviazaná. V tejto chvíli, poznajúc sa, pravdepodobnosť že kúpim narástla. A ten rodinný patriarcha, to okamžite vycítil a povedal, veď sa pekne rozprávame, kúpte. V tom „kúpte“ bolo kus nádeje a ešte čosi, čo neviem presne definovať, či to bola hrdosť či prosba hraničiaca s“príkazom“.

Čučoriedky boli krásne, cena primeraná. Jedine preto som váhala, aj som sa za to zahanbila sama pred sebou, že to boli cigáni. Hádam sa ich nebudem pýtať, kde ich zbierali a či treba na to povolenie a či treba povolenie na to, že ich predajú. Alebo, či ten oranžový kýblik bol čistý, či neporušili nejaký predpis, alebo či neboli voči čučoriediu a lesu barbarský a čo na to medvede.

Potom ma napadlo, čo s nimi budú robiť, ak ich nepredajú. Pomíňali aj na benzín,keď prišli za obchodom až na našu ulicu, celý deň zbierali, čistili a teraz čo. Neviem, či ste už boli na čučoriedkach, ja hej, dávno, ale dobre si pamätám, že to boli zaslúžené čučoriedky a na druhý deň som mala svalovicu. Ani ja som ich nesadila a nestarala sa o ne,iba pozbierala. Ľudia z podhorských dedín stáročia zbierali lesné plody, hríby, čučoriedky, rascu,sušili liečivé byliny pre vlastnú potrebu a občas aj predali mešťanom. Je to ich prostredie, vyznajú sa tam, poznajú všelijaké zákutia, kde čo rastie a často aj kus hory vlastnili a správali sa v nej ako gazdovia. Mestskí ľudia niekedy nechodili toľko do hory, ako teraz.

Gazdovia?! Dobre, dobre, veď hej, vytnú strom, aby mali v zime čím kúriť a hneď sú na pranieri. Ale tie kamióny denno denne rútiace sa dolinou s drevom na predaj, to je dobré gazdovanie? Nech necigánia, že to je kalamitné drevo.

Uvarila som lekvár, upiekla čučoriedkový koláč s posýpkou. Odkiaľ máš čučky, opýtal sa syn. Kúpila som. Hééj, ale toto sú ozajstné čučoriedky, nie tie bledé, sterilné šľachtičné zabalené v celofáne zo supermarketu. Mhm… Koláč v ruke sa zastavil na polceste k ústam. Nemám nič proti ním, ale nechcem od nich nič.

Zvláštne som zosmutnela, ale prekvapená som nebola. Možno je to chyba, pomyslela som si.Máme od nich prijať, máme od nich chcieť to, čo vedia, čo môžu, čo je blízke ich naturelu, vzdelaniu. To je veľmi málo, tlieskať hudobníkom, či dokonca zaslziť. Ktovie či aj ja nemám cigánsku kvapku krvi napadlo ma, tú slobodnú ako vietor. Skúste spútať vietor.

Na zadných sedadlách auta sedeli dve menšie deti. Ahojte, povedala som a trošku som strčila hlavu do auta. Oči okaté boli chvíľu nedôverčivé, ale potom strčila hlavu aj ich starká a to bolo také pekné, ja viem, keď to napíšem tak, to už nebude také, ale usmievali sme sa od ucha k uchu, tak ako sa zvyknú usmievať staré mamy. Bol to pekný pohľad. Dievčatko s mašľou v tmavých vlasoch, čo vyzerala ako motýľ, alebo kvet, čučoriedkovými prstami hladkalo plyšového zajaca s veľkými ušami, aj môj vnuk má takého, a druhé spalo ako drevo v neuveriteľnej polohe, z kútika úst mu tiekla čučoriedková slinka. Deti boli pekné, zdravé, prirodzené, ako tie čučoriedky čo rastú v hore.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jankovskú aj Threemu v Smere zľahčujú. Fico stále mlčí o tykaní s Kočnerom

Obedy zadarmo sú vraj dôležitejšie ako podozrenia z Threemy

Komentár Zuzany Kepplovej

V Smere sú zase pri žatve

Čím viac im tie náhodné známosti prerastajú cez hlavu, tým viac cítia sociálne.


Už ste čítali?