V živote sa pádom nevyhneme. Doslovne aj obrazne, ale treba vedieť vstať. Pád je dôsledok, nie príčina . Príčin je veľa. Od čistej naivity, zlej štartovacej pozície v rodine, ľahostajnosti, zlého rozhodnutia.
Taký poriadny pád, najmä nečakaný, môže zapríčiniť v tele otras, že až. Niekto sa otrasie raz - dva a ide ďalej, tvári sa, že sa nič nestalo. Ak človek nevstane, jediné ospravedlnenie je, že je mŕtvy. Obyčajne nie sme, len máme taký pocit, že je koniec sveta. Chvíľu sa tackáme, nevieme kde je sever, zišla by sa opora, niekto by nám mal pofúkať boľačky, ale na to by som sa nespoliehala.
Otrasom v hlave sa niečo rozpojí, potom nanovo spojí, zabliká, zasvieti. Aj mne sa to stalo, a zrazu som videla svet jasnejšie, ostrejšie akoby som si vyčistila okuliare ,dokonca aj samu seba som videla v inom svetle! No hej, to je dobrý začiatok na zmenu. No, ale nebyť prežitého pádu, nikdy by som to nevidela inak.
Cesty naspäť niet, to je pravda. Ale podľa mňa začať nový život sa nedá. A čo s tým starým, kde sa podeje?! Treba pokračovať v starom, s novou skúsenosťou. Nebyť predchádzajúcej /zlej/ skúsenosti, nebol by pri predsa dôvod na zmenu?!Je pravda, že sa učíme do smrti a pokiaľ robíme chyby, tak žijeme. Osobne si myslím, že naprávať staré chyby sa nedá. A možno by som ich urobila znovu, lebo v danej situácii som to vyriešila najlepšie ako som vedela. Niekto sa tak snaží napraviť to čo domrvil, až stratí svoje vlastné ja, a znovu robí chyby, ale s iným ja:) Veru.
Keď sme dospelí, alebo už starí a snažíme sa správať rozumne, aj tak robíme chyby, teda aspoň ja. Nerobím ich naschvál, čo si! Ja si myslím, že to je dobre, vyžaduje si to istú odvahu a chuť do života. Ale je pravda, že už nemám veľkú časovú rezervu na uvedomenie si ich , no dobre, prípadne aj na nápravu.
Napravovať vlastné chybné rozhodnutia z minulosti sa nedá. Treba im porozumieť, žiť s nimi v mieri, nerýpať sa zbytočne v nich, aby neožili, ale treba o nich vedieť, netajiť ich , neospravedlňovať pred sebou, ani sa za ne hanbiť. Niektoré rozhodnutia robí človek, lebo sa mu chce, niektoré z racionálnych dôvodov. Je v tom rozdiel, aj keď navonok sa výsledok javí rovnaký. Veci sa často dajú do pohybu či sa nám to páči, alebo nie, nemusíme im rozumieť.
Keď má život rýchly spád môže nastať pád. Stačí malé potknutie, pošmyknutie a padáme. Čím sme vyššie , rýchlejší, úspešnejší tým je pád bolestivejší. Padať dôstojne je veľké umenie. Klesnúť až na dno má jednu „výhodu“, že už sa hlbšie nedá, jedine sa odraziť. Pád je, keď si človek myslí, že sa mu nič nemôže stať, ale stane sa. Očakávať pád je somarina, lebo človek by žil v neustálom strachu.
Mám obavu, či chyby, ktoré som v živote vedome, či nevedome urobila sa týkajú len mňa, či som neublížila svojim blížnym. Toto by sa ešte dalo napraviť . Možno „zaplatili účet“ za moje chyby s porozumením a z lásky a možno tým splácajú aj vlastné životné chyby. A možno o svojich najväčších chybách ani neviem. Ktovie.
