Derniéra bez potlesku

Autor: Helena Smihulova Laucikova | 22.10.2020 o 14:12 | Karma článku: 7,85 | Prečítané:  519x

  Ale mi prídeš na pohreb, opýtala sa ma suseda, blížiaca sa vekom k deväťdesiatke. Prekvapilo ma ako sa potešila, keď som rozpačito povedala, jasné, že prídem, akože by som neprišla.

Už som chcela povedať, iste to bude krásny pohreb, aj kvety prinesiem, ale včas som sa spamätala a povedala, nieto sa kde ponáhľať. Keď prišiel jej čas, bol to naozaj pekný pohreb.

Spomenula som si ako mi moja sestra raz povedala, že nerada chodí na svadby a na pohreby, lebo je to len také divadlo a ja som povedala, že prečo teda chodí rada do ozajstného divadla. No preto, lebo v divadle to nie je naozaj a pohreb a svadba to je naozaj. Herci v divadle vstanú aj prebodnutí, diváci zatlieskajú a všetci sa rozídu domov, alebo kde chcú. Môžu hneď zabudnúť, alebo porozmýšľať, ale v živote sa všetko zrazu zmení, nič nie je ako predtým. Ani po svadbe, ani po pohrebe. No dobre, povedala som, ale pohreb je smutná záležitosť a svadba radostná. Zo svadby sa dá vyzuť,odložiť ju, ale z pohrebu nie. Ten sa nedá zrušiť. Termín určí smrť a hotovo. Zazrela na mňa a povedala divadlo ako divadlo.

Každý človek je hlavným hrdinom v predstavení život. Jeho postava je nenahraditeľná, nikto nemôže hrať jeho rolu lepšie ako on sám. Dĺžka hry je rôzna. Aj krátka hra môže byť bohatá obsahom, dĺžka nemusí súvisieť s jej kvalitou. Niekto beží naplno krátku trať, niekto je vytrvalec a beží a beží. Hra život má občas čudné pravidlá, či scenár, ak vôbec nejaké má, ale tak či tak každá hra je jedinečná, neopakovateľná a má svoj začiatok a koniec. Mám podozrenie kto je režisér, ale občas neviem čo tou hrou chcel povedať a či ju herec vôbec pochopil a do akej miery sa podieľal na jej tvorbe.

Ak sa niečo končí, treba sa poďakovať za to čo bolo. Je pravda, že keď sa koná derniéra a definitívne sa končí predstavenie život, cítime smútok, ako vždy, keď niečo odchádza do nenávratna. Ale nikde sa tak pekne nehovorí o ľuďoch ako na pohrebe. Povedať v hneve vetu „ani na pohreb mi nepríď“, tak to musí byť hádka na život a na smrť. Na pohrebe sa netlieska, ale ja sa niekedy musím premáhať,najradšej by som vstala a zakričala bravó, bravó, ďakujem, ďakujem! Zahanbím sa, potom mierne hysterický smiech zamaskujem plačom. V konečnom dôsledku plač a smiech sú rodní emoční bratia.

Veď neplač,chlácholia ma, raz sa všetci stretneme. Podľa mňa na pohrebe sa má plakať, je to zvláštne, ale mne sa zdá taký plač životodarný, teda pre mňa. Občas mám na pohrebe čudný pocit víťazstva, že žijem . Najväčší smútok je taký, keď človek nemôže ani plakať. Je ako suchá ,vyprahnutá zem s puklinami prázdnoty bez dna.

Ak sa hrá život príliš dlho, niekedy je už hlavný hrdina ustatý, zdá sa mu, že rok čo rok sa všetko už len opakuje, nič nové. Vianoce, narodeniny boli nedávno a už sú zas, zrýchľuje sa čas a pritom sa dni ustato vlečú. Nevšíma si čo pribudlo nové, zmeny ho skôr desia ako zaujímajú,chce svoj starý svet, svojich spoluhráčov, priateľov života, spomienky, spoločné zážitky.

Pohreb a kar je v živote veľmi dôležitý, lebo keď nie je, tak akoby bolo niečo nedokončené. Aj taký kar,“ prijmite toto pohostenie, od našej zosnulej, viac vám ho už nebude môcť poskytnúť, pripime si na jej pamiatku a na pokoj v duši, nech odpočíva v pokoji“ povedala raz pani farárka na kare a ja som si to zapamätala a pomyslela si, tak toto je naozaj finále. Rodina, priatelia sa zídu. Rozlúčia sa, smútia, spomínajú. Na kare si vypijú, zajedia a život sa v náznakoch tvári, akoby hra pokračovala, len s iným obsadením. Možno večer na oblohe pribudne jedna nová hviezdička, ktovie.

Na jar tohto roku sme pri hrobe mamy stáli iba my dvaja s mužom, ako dve opustené, staré siroty. Ticho. Večnosť. Našu prázdnotu nenaplnila ani hudba, nezvonili zvony, organ mlčal, nebolo počuť šepot modlitby, šuchotanie spevníka, stisky rúk, objatie. Nemali sme sa s kým podeliť o smútok, o spomienky, ani o vďačnosť za prežitý spoločný čas. Toto leto by sa mama dožila 97 rokov. Bola to zvláštna derniéra. Bez vďačných divákov, bez potlesku, bez kvetov. Iba pán farár sa spoza rúška na nás láskavo pozeral.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michaely Terenzani

Premiér mohol spomenúť radšej USA ako Mongolsko, hovorí Billy Altansukh

Sedemsto mŕtvych na Slovensku by v Mongolsku považovali za katastrofu.

Kremeľ bojuje o Arktídu. Postaví mestá, letiská aj ropovody

Megaprojekt môže ohroziť klimatické ciele.


Už ste čítali?