Ja som dnes zažila úplne opačný extrém. V čakárni 3 ľudia, lekár si ordinoval sám - robil si aj sestričku. Za desať minút "vybavené". Ordinácia oproti pukala vo švíkoch. Teraz neviem, či ma postretlo toľké šťastie, alebo všetci chorí od môjho pána doktora odišli k susedom a zostali len tí, ktorí chcú zariskovať, že ak im niečo naozaj bude, tak to nemusia prežiť...
Dobrá povesť lekára môže predchádzať jeho pádu, lebo sa k nemu všetci nahrnú, nemá čas sa im dôkladne venovať, aj keby pracoval do roztrhania svojho tela:)
Do diskusií sa môžu zapojiť všetci predplatitelia SME.sk, Korzar.sk a Spectator.sk. S predplatným získate neobmedzený prístup k článkom, ako aj neobmedzený počet príspevkov v diskusiách. Ak ešte nemáte predplatné, kúpiť si ho môžete tu.
...mám podobné a všakovaké skúsenosti z čakární u lekárov. Najhoršie to bolo v nemocnici v B. Bystrici, kde som istý, dosť dlhý čas musel chodiť na kontroly raz za dva týždne. Vstával som o piatej ráno na autobus, v čakárni som bol okolo ôsmej - a neraz som čakal na vyšetrenie aj do 14. či 16. hodiny. Domov som sa vracal poslednými spojmi smerom na Oravu, s prestupom v Ružomberku a s ďalšími vyčkávaniami po staniciach. Neraz som išiel stopmi a stalo sa aj to, že som sa z B. Bystrice nemal ako dostať domov - tak som tam prespával po ubytovniach. Z tých veselších príbehov v čakárni spomeniem aspoň tie, keď som v čakárni jednoducho zaspal a zobudil som sa až na to, že v čakárni už nikoho nebolo - všetci ma popredbiehali. Teraz, keď je možnosť, tak sa k lekárke objednám na určitý deň a hodinu - a to aj vtedy, keď si idem len po recepty na lieky. V čakárňach najradšej pozorujem ľudí - spolučakajúcich - a neraz sa s niekým, známym, porozprávam. Často sa moje čakanie v čakárňach u doktorov podobá na stretnutie zo školy po xy rokoch :-)
Pridavam dva cakarenske pribehy. Jeden: ako v cakarni tiez ortopeda nariekala stara pani ze sa nedostala na rad, ze dochadza z dediny a najskorsim rannym spojom tam nikdy nie je dost skoro na to aby sa dostala k lekarovi aj ked len pred zaverecnou. Neviem ako to vtedy bolo s objednavanim, len si spominam ze sestricka nemala ziadnu snahu nejako jej pomoct. Pocula som len "dnes nie, pridte inokedy" a nesmierne som z toho bola smutna. A mojej maminke zacitanej do casopisu spolusediaci ukradol kabelku, ostala bez mobilu a bez obcianskeho. Tak sa tesim ze v cakarni sa mozu udiat veselsie chvile :)
No toto je fakt problém, ak je človek starý, dospelé deti by ho mali sprevádzať, alebo aspoň by mali pozisťovať čo a ako. Ale je pravda, že je veľa ľudí, ktorý žijú sami a sú takí smutnonaivnebolestne stratení v dnešnom svete.
ktorí neradi čakajú kdekoľvek a na čokoľvek. Keď už raz za uhorský rok zablúdim do čakárne lekára, tiež idem v plnej poľnej. Čaj v termoske a kniha. Nerada sa zapájam do debát, lebo človek sa obyčajne dozvie o chorobách nielen dotyčného, ale aj viacerých rodinných príslušníkov a čím horšie, tým lepšie ... sa o tom rozpráva.
Svoje čakanie na niečo som si premenovala na tešenie sa. Stále potrebujem mať pred sebou niečo, na čo sa teším. Tak mi čakanie prejde jedna radosť:)
A neteší ma, keď ma v mojom čakaní plnom tešenia sa, prekvapí niečo nečakané:)
Pekný letný horúci deň, Helenka. Celkom vám závidím, že tam máte o nejakých 5 Celziov menej:)
situácie, keď chlapík prišiel po výsledky svojej svokry pani ixovej. Keď sestrička vyvolala meno pani ixová, chlapík vstal a ponáhľal sa ku dverá. Sestrička sa ho opýtala, vy ste pani ixová? A chlapík, vyzerám tak? Keď mu dávala do ruky výsledky, chlapík sa spýtal, ako na tom svokra je. Sestrička odpovedala, že výsledky má také, že sa dožije aj sto rokov. Z úst chlapíka vyšlo len tiché, no boha.
jeden autentický zážitok. ÚVN, očné oddelenie, prednosť majú vojaci a zamestnanci. Len ich bolo akosi priveľa. Jedna čakajúca začala dosť hlasno šomrať. Nemenovaný pán jej hovorí: Pani zlatá, vonku je plušť, zima a tu teplúčko, čisto a samí príjemní a milí ľudia naokolo. Pani sa na neho pozrela a povedala, nech si on čaká koľko chce a čo sa do nej stará. Nemenovaný pán odpovedal, všetko čo som povedal platí, len to o tých príjemných a milých ľuďoch na vás nie.
Či sa dožije 100 rokov. Aj doktori sa mýlia. Hoci tí (doktori), zameraní na procesné chyby, omnoho viac. Pozdravujem modrookú pani Čičikovú a jej manželovi prajem fajnovú chuť na jazyku pri vychutnávaní skvelého čaju. Myslím úprimne.
Keďže som stálym návštevníkom lekárov a ich čakární, čas si krátim čítaním prilepených cedulí na dverách ambulancií. Moje tri najobľúbenejšie:
1. "Ordinačné hodiny: 8,00 - 15,00". Pod tým pricapené: "Sme na obede!" 2. "Nevyrušujte nás klopaním". Tam čakáte do 15,00, kedy vyjde oblečená spakovaná sestra a opýta sa vás. "A vy tu čo robíte?" No predsa, čakám. "To neviete zaklopať? My už máme koniec." 3. Suverénne vyhráva táto: "Hneď prídem."
Nevdojak mi vždy príde na um scénka z mojej obľúbenej knižky Zoznam pána Rosenbluma alebo Ako sa stať Angličanom (Natasha Solomons), kde hlavná postava pán Rosenblum (berlínsky žid) s manželkou Sadie konečne dostanú pozvánku k naozajstnému anglickému lordovi William Waegbert & his lady na siedmu večer.
Presný nemecký žid s manželkou prídu presne o siedmej a v šľachtickom sídle nastane vzrušenie, lebo na večierok ešte nič nie je pripravené. Na margo ich príchodu lady Waegbert zafrflala naštvane: "Kristepane, každý na svete vie, že ak na pozvánke stojí o siedmej, myslí sa tým o pol ôsmej". Mimochodom, zvyšok hostí dorazil s úderom pol ôsmej.
Pochybujem však, že sa slovenskí lekári riadia anglickou šľachtickou etiketou.
Teraz neviem, či ma postretlo toľké šťastie, alebo všetci chorí od môjho pána doktora odišli k susedom a zostali len tí, ktorí chcú zariskovať, že ak im niečo naozaj bude, tak to nemusia prežiť...