Helena Smihulova Laucikova
Majáles
Chceš ísť na majáles do PKO, alebo do Petržalky, opýtala sa mama. Nikde, zahundrala Magda a utrela potôčik vody stekajúci z kuchynskej linky. Mama umývala riady a Magda utierala. Počula som, zasmiala sa mama.
Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
Chceš ísť na majáles do PKO, alebo do Petržalky, opýtala sa mama. Nikde, zahundrala Magda a utrela potôčik vody stekajúci z kuchynskej linky. Mama umývala riady a Magda utierala. Počula som, zasmiala sa mama.
Soňa energicky vyprašovala deku, akoby dávala znamenie, dnes na Zlatých končím. Drobné smietky sa jej lepili na opálené telo, výdatne natreté Nubianom , čudne voňajúcim olejom, pripomínajúcim čiernu kolomaž.
Zavolaj Soňu na obed, keď ostala doma celkom sama, povedala mama. A tak, ako vždy, keď s niečím vnútorne nesúhlasila, ale rešpektovala rozhodnutie druhých, povedala: „A naozaj musí ísť!?“
Magda strčila lakťom do bráničky a vošla do záhrady. V rukách držala starý plechový lavór s vypranou bielizňou. V ústach, medzi perami pridržiavala štipce, čo sa jej nevmestili do odutých vreciek. Obišla rebrík, opretý o starú
Vyzeráš, ako stará striga! A k tomu si obyčajná zlodejka, povedala Magda. Ja, urazene sa opýtala Staroba? Ty sa môžeš akurát sťažovať, hanbi sa! Zrechnujme to, povedala starosvetsky. Čo, čo také som Ti vzala? Krásu, silu, mladosť?! Uvedom si, keby som k Tebe neprišla, nemáš vôbec nič. Si absolutno. Mala by si mi byť vďačná, veď ja som Ti predsa dala celý Tvoj doterajší život, čo si ešte naozaj nič nepochopila, že ja patrím k Tebe, že som Tvoja. Nechcem byť Tvoja nepriateľka. Reči, reči, pomyslela si Magda, ale niečo na tom je.
Magda sa zohla, vybrala z kabelky recept. Z hrdla jej vyšiel čudný, neovládateľný zvuk. Zahanbila sa pred sebou. Grgla. Zaujímavé, taký otrasný zvuk, a slovo „grgla" znie celkom zvukomalebne, pomyslela si. Naučeným, upokojujúcim pohybom si pretrela rúžom pery, / vyzerám, akoby som práve dojedla paradajkovú polievku, potrebujem nový rúž/, za ucho kvapku parfému, buchnutie dverí na aute. Vošla do lekárne.
Vstala som zo stoličky, dramaticky natiahla ruku smerom von z kuchyne a teatrálne zakričala: Tak si ži v omyle, keď neveríš, že bol taký kockový cukor, čo nebol kocka:) Tomuto môjmu geniálnemu výroku predchádzala debata na najvyššej manželskej úrovni.
Malý športový obchod, kde sa vchádza priamo z ulice, po troch ošúchaných schodíkoch. Magda vošla dnu, drgla do regálu, rozopla si kabát, poutierala zarosené okuliare. Zhíkla od údivu. To je to! Čo je to to, povedal muž a rezignované zdvihol zo zeme tričko, zvalené víchricou Magda. No toto chcem, aby mi priniesol Ježiško pod stromček. Vždy som túžila po takomto mäkučkom, priložila si rukáv k lícu, teplom, strakatom svetri s nórskym vzorom a teraz tu, aha, visí na vešiaku a čaká len na mňa.
Magda vystúpila z príjemne klimatizovaných priestorov vlaku na Bratislavskej hlavnej stanici. Zdalo sa jej, akoby sa vnorila do veľkého balíka horúcej, suchej vaty. Som doma. Ten pocit ju veľmi prekvapil, priam zaskočil. Ako sa tu môžem cítiť doma?! Nemám tu už predsa nikoho, iba na cintoríne, nemám tu hmatateľný domov, kde by ma niekto čakal, cítim sa, ako bezdomovec vo svojom meste.
Koľko stupňov Ti ukazuje teplomer? 38,5 celzia. Bobre kúriš, fufňavo povedala Magda. A Tebe koľko, vystihol správny okamih na otázku chrapľavý hlas, medzi dvoma záchvatmi kašľa. Ja ti ani neviem. Máme ešte papierové vreckovky? Binuli sa, vezmi si toaletný papier, alebo, nie, tie vreckovky s monogramom nie, tie druhé. Najprv sa vysmrkajme a naraz. Bobre. Môžme ísť.
Dunaj tečie stále rovnako, pomyslela si Magda a oprela sa o kamenný múrik zábradlia. Mohla by som si naň sadnúť, ako voľakedy, prehodiť nohy na jednu stranu a pozerať sa na lode, vlečúcu sa sipiacu vodu, alebo prehodiť na druhú stranu a pozerať sa, kto ide okolo Bohúňovej sochy držiacej v ruke paletu a chýbajúci štetec v druhej ruke.
Prúd vzduchu, na dne skrine, rozvíril chuchvalce prachu a vôňu levandule, ako závan leta. Ty si má levandulovááá, fajn pesnička, pomyslela si Magda a ďalej sa prehrabávala v hlbinách skrine.
S veľkým záujmom i závisťou sme sa pozerali na Ruženu, sediacu na školskej lavici. Tvárila sa dôležito. V ústach mala obrovskú guču žuvačky a sťažka prežúvala. K starej, bez chuti, čo vyzerala ako plastelina, si pridala novú. Líca mala od námahy červené , očami blýskala z jednej strany na druhú, či ju vidíme, že práve objavila pre nás nedostupnú Ameriku:)
Za siedmymi horami, za siedmymi riekami, keď sa letný prázdninový čas pomaly sypal, ako horúci piesok, keď ešte nebola televízia a mobily nemali ani špióni vo filme a počítač bol veľký ako tanečná sála, vtedy som prežila senzačné prázdniny na kupku, na Tehelnom poli.
Z ulice počuť zvuk štartujúceho auta, detské kroky na schodoch, buchnutie dverí. Maťko od susedov ide do škôlky. Aha, už nereve, zvyká si na život. Ticho. Škoda, že ešte nie som stará mama. Z odkvapu padá do suda dažďová voda . Robí pekné čľup - čľap. Ako mi je fajn, nemusím nikde ísť, pomyslí si Magda. Ten dôchodok je predsa len na niečo dobrý. Zakutrala sa do perín. Mohla by som odrhnúť žaluzie a pozerať sa ako prší. Nad horami, sa rovnako lenivo ako Magda, prevaľuje jesenná hmla.
Bratislava, august 1968. Celú cestu zo Stuttgartu, boli vo vlaku smer Paríž - Bratislava, Magda so Želou samé. Občas nazrel do kupé sprievodca a neveriacky pokrútil hlavou.
Zajtra idem do tanečnej. Nemám si čo obliecť. Už dva razy som mala tie isté šaty, pritom boli aj tak sestrine. Skúsim si požičať od Soni bodkovanú blúzku. Látku jej mama kúpila v Tuzexe za bony a ušila ju suseda. Ale je bohovska. Požičala mi ju, ale na oplatku chcela moju červenú kabelku. Lenže ja som ju už sľúbila Dane. Tak som povedala, dohodnite sa medzi sebou.
Bratislavská železničná stanica, máj 1968. Vlak, ktorý ide do Paríža by nemal byť taký obyčajný, sklamane si pomyslela Magda. Dlho nemohla odtrhnúť pohľad od ceduľky upevnenej hrdzavejúcimi skrutkami na dverách vagónu. Bratislava- Sttutgart - Paríž. Cez Prahu.