Helena Smihulova Laucikova
Predjarie pod Barancom
„Ak sa na horách vietor pováľa po snehu, nebude ešte teplo“ , hovorila moja stará mama
Som bojazlivá smelá žena Zoznam autorových rubrík: ružový a modrý svet, tretie oko - fotografie, Dvere do minulosti, psie rozprávky, politika z kuchyne, Magdine puzzle, čítala som, Súkromné, Nezaradené, Moji rodáci
„Ak sa na horách vietor pováľa po snehu, nebude ešte teplo“ , hovorila moja stará mama
Odkvitnuté lupene z kvetov jabloní poletovali, kde-tu, ako snehové vločky.
Ujček Štrben, na Vianoce, niekedy aj na celú zimu prišiel k svojej dcére. Bývame na jednej ulici.
Každý rok, v jeseni, sa opakuje moja radosť z dozretých jabĺk. Aj fotografická. Nezunujú sa mi.
Plenér. Široké plátno. Panoráma. Svetlo. Farby . Kráčajúca Jeseň. Liptov.
V záhrade, pod jabloňou, je stôl s červeným bodkovaným obrusom a stoličkami. Na stole je pohár s vodou. Vietor nadvihuje obrus až vidieť biele nohy stola.
Zima sa nerozhodne pretláča s jarou. Prelínanie, roztápanie. Včerajšia zima, dnešná jar. Pribudla mi jedna zima.
Ak chce Zima ukázať svoju silu a moc, tak na Hromnice má poslednú príležitosť. Potom to ide s ňou už dole kopcom. Sily jej ubúdajú. Slnku pribúdajú. Na Hromnice zimy polovice“. „Na Hromnice o hodinu více“.
Fotografie sa vysypali zo škatule od topánok, aj z albumu. Padali jemne šušťavo a zdalo sa mi, že spomalene. Fotografie sa odlepili z malých rožkov a teraz vyzerali akoby sa stratili, premiešali sa v čase i v priestore.
Vyšla som hore cestou na kopec. Popoludňajšie slnko svietilo nízko nad obzorom. Obloha bola modrá, hory blízko na dosah ruky, doliny sa halili do jemného závoja hmly.
Jeseň prilieta na šarkanoch. Aj moje spomienky prileteli na modrom šarkanovi. Radostne sa trepotali, leteli modrou oblohou bez času, ponad domy, hory, polia až pristali na lúke za našim domom.
Hrušky pozná každý, aj jablká. Dozrievajú na jeseň. Sú zdrojom vitamínov a prvých maliarskych pokusov v škole. Majú pekné ženské tvary . Túto našu hrušku, čo nám rastie v záhradke pod oknom poznám od malička.
Humno bolo staré.Jeho základy a časť steny tvorili pozliepané kamene, vyzbierané na poli. Bolo veľké ako menšia telocvičňa, aj keď je pravda, že v detstve sa mi zdali oveľa väčšie. Iba vráta sa mi zdali rovnako obrovské.
Sadnúť si na letnú lúku je fajn. Sedím a kochám sa. Pekný výhľad. Vyzula som si topánky. Krásne je tu, kde by som chodila, pomyslela som si. Stačí vyjsť nad dedinu, poza humná. Pokosená tráva vonia.
K púpave mám veľmi blízky vzťah, lebo sa mi spája s detstvom a ten obrázok nevykorením, rovnako ako sa nedá vykoreniť púpava z lúk. Na hlave mám venček z púpav, prsty polepené šťavou, čo vytiekla z odtrhnutej stonky, je horká.
Na konci našej ulice, začína les. Za tie roky, čo tu bývame som s ním zrástla. Poznám jeho premeny od jari do zimy, jeho zákutia i cestičky. V prvej zákrute rastie divá čerešňa. Pamätám si ju, bola iba taká, ako štíhli prútik .
Urobila som inventúru v skriniach. Odložila zimné vetrovky, čiapky a šále. Urobila som miesto pre jar. Mohla by som urobiť poriadok aj s fotografiami, kedy, keď nie teraz, času mám dosť, pomyslela som si.
Rada sa pozerám na tancujúce plamienky v krbe. Bojujú s tmou,poskakujú, krútia sa,šepocú, objímajú sa, červenajú, hadia sa,ladia, ešte raz vyskočia a zhasnú.Jednoduché staré divadlo. Absolútne nadčasové.
Vinohrady hýrili farbami ako zrelé víno, presvetlené lúčmi zapadajúceho slnka. Od jemne žltej až po sýtu bordovú. Jeseň. Hravá, roztopašná, provokovala farebnými kombináciami, mierne gýčovitá, opito tancovala s vetrom,
V kúpeľnom parku, v Dudinciach, sedel na lavičke chlap. Mal spustené plecia, bol chudý, namrzený a fajčil ako o život. Možno sedemdesiatnik. Na lavičke bola pohodená igelitka. Prisadla som si. Neprekážali sme si.